Všetko, čo potrebujete vedieť o panorámach

3.2 Kedy nefotiť

Asi najťažšie je uvedomiť si, kedy je panoráma zbytočná. Hlavne, ak chceme fotografovať a máme to presne rozplánované, príde nám ľúto všetkej tej vynaloženej námahy. Často sa však oplatí čakať až na to najlepšie svetlo a doniesť si domov úžasné ojedinelé zábery namiesto množstva zbytočných výcvakov. Určite sa neoplatí vytvárať panorámu v ostrom svetle plnom tieňov a presvetlených oblastí. Takéto prostredie sa dá naozaj zachytiť iba rybím okom. Ak chceme mať slnko v zábere pekne vytvarované a nie prepálené, ako býva zvykom, musíme ho dostať čo najvyššie nad horizont a v jednom zábere pokryť čo najviac plochy okolo. V prípade, že rybie oko nemáme, snažíme sa komponovať panorámu tak, aby slnko do žiadneho záberu nevošlo.

3.3 Formát fotografie

Pod tento nadpis skryjeme hneď dve témy naraz. Prvá je natočenie jednotlivých fotografií v panoráme a druhá zas formát súborov, do ktorých budeme zábery ukladať .

Všetky komerčné panoramatické hlavy, ktoré sú dnes dostupné na trhu, postavia fotoaparát do portrétnej polohy, čiže vertikálne (na výšku). Či je to vždy výhoda je viac-menej otázne. Ak máme statív s obyčajnou hlavou, tak práve horizontálne postavenie (na šírku) fotoaparátu bude výraznejšie redukovať paralaxu. Pri použití dostatočne širokého objektívu môžeme takto pokryť scénu aj v jednom rade fotografií. Odporúčam si to vyskúšať na vlastnej výbave, každému bude vyhovovať niečo iné.

Čo sa týka formátu súborov, hoci ma niektorí na FA za tento výrok ukrižujú, ja fotografujem panorámy zásadne do jpg. Dôvody sú prozaické – lenivosť a jednoduchosť . Pri vytvorení 40 a viac záberov by len ich prevod z raw do jpg zabral veľa času, nehovoriac ešte o hraní sa s úpravami svetla a expozície na každom jednom kúsku mozaiky. Takéto fotografie zaberajú aj veľa miesta na disku a ak chceme počas jedného dňa na horách produkovať normálne fotografie a ešte niekoľko panorám k tomu, môžeme mať problém s uskladnením takého množstva dát. Samozrejme, ak robíme (počtom fotografií) malú panorámu, oplatí sa obetovať niekoľko raw súborov a dostať z tej kompozície maximum.

3.4 Niekoľkonásobné poschodia

Klasické fotografovanie panorám, ako väčšina ľudí pozná, zahŕňa iba jeden rad záberov vedľa seba. Ako Lukáš na niekoľkých príkladoch ukázal, v takom prípade sa dá normálne použiť aj prechodový filter. Ak však chceme zachytiť ešte väčší vertikálny uhol zo scény, musíme sa vzdať myšlienky použitia filtrov a robiť panorámu do niekoľkých na seba nadväzujúcich poschodí, v poňatí podobnom tomu, ako som odfotografoval košickú katedrálu. Princíp prekrývania a lepenia je úplne rovnaký ako pri normálnej jednoradovej panoráme a panoramatický software s tým nemá žiaden problém.

3.5 Malé planétky

Ak chceme ísť naozaj do extrémov, prečo rovno nezachytiť všetko okolo seba? Výhod to má hneď viacero. Máme také množstvo fotografií, že si môžeme panorám vytvoriť hneď niekoľko. Môžeme ľubovoľne rezať a meniť projekciu a kompozíciu na počítači, a čo je najzaujímavejšie, môžeme si vytvoriť takzvané malé planétky, ktoré na jednej výslednej fotografii, premietnutej akoby na guľovú plochu, pokryjú to, čo sme vlastnými očami nemohli naraz vidieť . Pôsobia efektne a uchvátia nejedného diváka.

3.5.1 Pravé

Na pravú planétku musíme vyfotografovať všetko. Keď sa povie všetko, naozaj máme na mysli úplne všetko – plných 360×180 stupňov. Prvý záber ide pod nohy a posledný do neba. Takéto fotografie, ako napríklad priložená ukážková planétka z katedrály, nie sú o nič náročnejšie na tvorbu ako iné panorámy. Keď dokážeme poskladať jednoradovú panorámu, zvládneme aj viacradovú a planétka už nie je nič iné, ako iba dokončenie tých radov úplne a dookola. Takže na pravú planétku robíme rady jeden za druhým pekne nad sebou, kým nepokryjeme celú plochu zo scény. Musíme si dať pozor na spodné zábery, v ktorých sa často nachádza statív a/alebo naše nohy. Tí, ktorým sa naozaj chce, urobia prvý záber bez statívu, aby ten na výsledku zbytočne nerušil. Ťažko usúdiť, či je to správne, či práve takto divák nestráca spojenie s realitou. Ja sa prikláňam za fotenie so statívom, obzvlášť, keď jeho nohy roztiahneme príliš a zasahujú do množstva záberov. Dôležité je uvedomiť si, že otočením statívu sa jeho pozícia voči fotoaparátu nezmení, avšak okolie áno, preto ak chceme mať statív vo výslednej planétke, tak ten musí byť iba na jedinej fotografii, inak nebudeme môcť jeho hlavu spojiť .

Pravá planétka 360×180 stupnov z košickej katedrály. Použitých 42 fotiek, spodný záber statívu bol pocas lepenia vynechaný. Zámerne som zahrnul logo ptgui, aby ste si dokázali utvorit predstavu, ako sa správa trial verzia tohto programu. 

3.5.2 Falošné

Falošné planétky sú iba obyčajné ploché panorámy, často dokonca iba jednoradové, ktoré nemajú úplný spodok pod fotografom a ani vrch oblohy. Po vytvorení takejto horizontálnej fotografie môžeme v grafickom programe, ako je napríklad The Gimp (ktorý je na rozdiel od Photoshopu zadarmo), jednoducho pomocou distorcie polárnych súradníc panorámu zaobliť a vytvoriť tak zdanlivý vzhľad planétky. Stred však občas vytvorí nepríjemný špic, ktorý treba retušovať . Ak je však retuš spravená dobre, divák nemá žiadnu šancu spoznať rozdiel.

Na obrázku vľavo dole vidno panorámu, na ktorej sa dajú aplikovať polárne súradnice so zámerom vytvorenia falošnej planétky. Rozdiel je jasný v strede, kde sa koberec zbieha k sebe a tiež v tom, že obraz je zrkadlovo otočený, čo sa však dá ľahko napraviť . 

3.6 Čo je to HDR

Populárne sú tiež fotografie lepené z viacnásobných expozícií, ktoré už okrajovo spomenul Lukáš. HDR, čiže High Dynamic Range fotografie, sú také, ktoré na jednej fotografii dokážu zobraziť inak nezachytiteľné expozičné rozdiely svetlých a tmavých častí scény. Využitie tejto techniky je vhodné napríklad pri fotografovaní interiérov, kde by sme inak mali úplne prepálené okná, alebo naopak, videli by sme, čo je za oknami, ale všetko ostatné by už bolo príliš tmavé. Postupov je hneď niekoľko a zdá sa, že práve ten panoramatický je najpohodlnejší. Čo budeme potrebovať ? Niekoľko záberov tej istej scény, avšak rôzne exponovaných. Ak fotografujeme do rawu, tak môžeme expozíciu ešte doladiť v počítači a vytiahnuť detaily, ktoré by inak boli stratené. Problém je však ten, že takéto ladenie je veľmi obmedzené a limit, po ktorý sa dá expozícia posúvať, je dosť malý. Výhoda však je, že vzniknuté zábery sa dokonale prekrývajú bez pohnutia a HDR si môžeme nasimulovať veľmi jednoducho pomocou prekrytia vrstiev v grafickom editore. Oveľa lepšie je urobiť niekoľko rôznych expozícií s posunom +/-EV a tie potom spojiť, kde však už treba použiť statív. Ak ale chceme fotiť bez statívu, práve pano software nám zaručí, že fotografie sa budú dať poskladať a súčasne pri správnom nastavení HDR aj využiť rôzne expozície. Samozrejme veľkou pomocou je v tomto prípade bracketing, ktorý automaticky na niekoľko záberov posunie expozíciu do požadovaných hodnôt. Ak nastavíme fotoaparát súčasne do vysokorýchlostného kontinuálneho fotenia, môžeme HDR zábery fotografovať pohodlne z ruky. Samozrejme, ako pri všetkých ostatných panorámach, aj tu je dôležité používať manuálny expozičný režim, lebo inak sa napríklad program PTGui výrazne sťažuje, že nevie, čo s tak zle exponovanými zábermi robiť .
http://www.flickr.com.

Pokračování …

Jozef Doboš © 2008