Všetko, čo potrebujete vedieť o panorámach

Tento článok vznikol ako odozva na pravidelné otázky užívateľov Galérie ohľadne fotografovania panorám. Obsahuje nielen kopu užitočných rád a nápadov vychádzajúcich z mojich vlastných skúseností a zo skúseností prizvaného hosťa, ale aj nepreberné množstvo odkazov na ďalšie zdroje a informácie on-line.

DIEL PRVÝ

Keďže téma je to rozsiahla, článok, ktorý má mimochodom 8 703 slov, musel byť rozdelený do dvoch dielov. V tom dnešnom sa pozrieme na teóriu fotografovania a praktické rady do života, ktoré nám pomôžu vytvoriť lepšie panorámy už priamo v teréne. V tom druhom si zas rozoberieme samotné počítačové lepenie panorám s úctyhodným počtom ukážok.

1 Úvodný pokec

1.1 Dotyk histórie

Panorámy alebo tiež mozaikové fotenie, je myšlienka dosť stará. Prvé pokusy sa datujú už od roku 1843 (iba pár rokov po vynájdení fotografie samotnej), kedy si Rakúšan Joseph Puchberger patentoval unikátny panoramatický systém, prvý svojho druhu na svete. Princíp sa odvtedy veľmi nezmenil – musíme vytvoriť sériu susediacich záberov s rovnakou expozíciou, ktoré dohromady dávajú väčší uhol záberu, než dovoľuje použitý objektív. Samozrejme, najjednoduchší prístup je nafotografovať neprekrývajúce sa zábery a tie po vytlačení iba prezentovať jeden vedľa druhého. Množstvo ľudí sa však s týmto neuspokojí.

Postupne vznikli ďalšie mechanické zariadenia s krokovaním a inými uľahčeniami, ktoré sa používajú dodnes. Z histórie ešte za spomenutie možno stojí ruský fotoaparát Horizont z roku 1966 (neskoršie vylepšený a premenovaný na Horizon), ktorý otáčal objektív priamo počas expozície a pokryl tak širší pás filmu naraz.

http://www.eyescoffee.com.

Dnes, s nástupom výpočtovej techniky, je však život o mnoho jednoduchší, a tak má doslova už každý majiteľ digitálneho fotoaparátu možnosť rýchlo, a ešte k tomu aj úplne zadarmo, produkovať panorámy. Čo budeme potrebovať? Digitálny fotoaparát (v prípade fotografovania na film stačí zábery oskenovať, inak sú všetky pravidlá úplne rovnaké) a počítač. Mimochodom, sám som si niekoľkokrát fotky z filmu a dokonca aj z diapozitívov lepil (dá sa to :). Statív, drahá panoramatická hlava a ani rovnako drahý profesionálny software na lepenie nie sú nevyhnutné. Postupne si v tomto článku vysvetlíme, v akých podmienkach sú tieto extra pomôcky vhodné a kedy naopak skoro úplne zbytočné, ale tiež aj to, ako sa vyhnúť bežným problémom panoramatického fotografovania.

1.2 Prečo vlastne?

Ľudia majú rôzne pohnútky, prečo vlastne robia panorámy. Pár dobrákov vždy s obľubou napíše pod panorámy na FA, že si má autor radšej kúpiť Peleng a ušetrí si robotu. Vtip je v tom, že obyčajnou panorámou z ruky dokážeme vytvoriť fotografie lepšie, než o akých by kedy nejaký Peleng vôbec mohol snívať, a ešte k tomu nemusíme ani zbytočne vyhadzovať niekoľko tisíc za príšerné sklo s aberáciou (farebnými posunmi), vinetáciou (stmavenými okrajmi) a podobne. Čo je viac, na panoramatických projekciách si môžeme sami zvoliť, či chceme udržať línie rovnobežné, či simulovať efekt rybieho oka, alebo dokonca úplne zmeniť realitu. Či nám už ide o oveľa širší uhol záberu, kvalitu detailov na obrovských zväčšeninách, redukciu šumu pri vysokej hodnote ISO, prípadne HDR (High Dynamic Range) prekrývanie rôzne exponovaných fotiek, na to všetko sa dá využiť software na lepenie panorám. A to iba s technikou, ktorú máme, napríklad aj so setovým objektívom.

Preto si dovolím tvrdiť, že naozaj hocikto už aj s „krabičkou na mydlo” môže fotografovať panorámy a to celkom jednoducho. Ja som dokonca fotografoval s objektívom 50/1.8 (75mm pri Nikon digi crop faktore 1.5) práve preto, že som nemal peniaze na širší objektív a pritom som stále chcel fotografovať na široko. Napr: http://www.fotoaparat.cz.

Môj najobľúbenejší príklad využitia neprekonateľnosti panorám je digitalizácia slávneho obrazu Posledná večera od Leonarda da Vinci, ktorý bol fotografovaný 9 hodín Nikonom D2Xs s objektívom AF-S Nikkor 600/f4. Výsledný záber má rozlíšenie 172 181×93 611 pixelov a zaberá „púhych“ 96GB.
http://www.haltadefinizione.com.

Čo a ako fotografovať samozrejme záleží na autorovi a použitá technika je rôzna. Nedá sa zovšeobecňovať a jednoznačne tvrdiť, že čím širší objektív, tým lepšie. Všetko záleží na okolnostiach a požiadavkách na výsledok, presne ako v prípade Poslednej večere. Ak chceme vyfotografovať planétku alebo virtuálnu realitu, tak sa to dá dobre aj na 17mm objektív, čo si demonštrujeme v druhom dieli tohto článku, no tiež uvidíme, že práve v takejto situácii by sa lepšie hodilo spomínané rybie oko. Naopak, ak chceme jednoradovú panorámu s požitím prechodového filtra, ako často robí práve Lukáš, tak setový objektív bohate postačí.

Berlin Hauptbahnhof – 42 záberov z ruky. Nikon D200 + AF-S Nikkor 17–35/2.8 ED-IF

2 Problémy panorámovania a ako na ne

Skôr, než sa pustíme do samotného lepenia panorám, musíme si uvedomiť, že práve to, ako dobre scénu zachytíme, určuje kvalitu výslednej panorámy. Preto je veľmi dôležité vyhnúť sa všetkým nástrahám, ktoré na nás pri takomto fotografovaní čakajú a pokúsiť sa ich nežiadúce účinky eliminovať už pri ich vzniku. Obzvlášť je vhodné si niekoľko panorám odskúšať doma alebo niekde poblíž, a až keď sme úplne spokojní, vybrať sa do terénu. Tréning je v tomto prípade naozaj nenahraditeľný.

2.1 Paralaxa ako taká

Hneď prvý problém panoramatického fotografovania nastáva ešte skôr, než vôbec začneme. Najjednoduchšie je vysvetliť si takéto záležitosti na názornej ukážke, takže poďme hneď na to. Urobíme experiment na dokázanie paralaxy:

Vyskúšajte si to tu a teraz. Natiahnite jednu ruku pred seba smerom, kde sa nachádza nejaký vzdialenejší predmet, napríklad roh skrine alebo dvere, a zdvihnite ukazovák. Privrite jedno oko a otáčajte hlavou do oboch strán. Zaujímavé, však? Zdá sa, akoby sa prst výrazne pohol voči statickému pozadiu, hoci ste rukou takmer vôbec nepohli. To, čo ste práve pozorovali, je paralaxa -uhlový posun spôsobený perspektívnou projekciou vnímanej scény. Určite to poznáte z vlastnej skúsenosti – napríklad počas jazdy autom alebo vlakom pozorujeme rôznu relatívnu rýchlosť pohybu okolia.

Ak robíme panorámu tak, že otáčame fotoaparát okolo jeho vlastnej osi (miesto, kde sa najčastejšie uchytí statív), nastáva práve spomínaný jav paralaxy, ktorý je hlavne nepríjemný počas lepenia finálneho obrázku. Tým, že blízke objekty sú na fotografiách rôzne posunuté voči pozadiu, počítačový program, ktorý použijeme na spojenie panorámy, nie je schopný správne určiť zhodné pixely. Tým sa mozaika stáva nespojiteľnou a na výsledku vidno zlomy medzi jednotlivými zábermi. To je však problém iba pri naozaj extrémnych scénach, ako sú interiéry budov alebo plné panorámy (360 stupňové zábery, takzvané malé planétky). Ak fotografujeme kopce, ktoré sú veľmi vzdialené, tak uhlové skreslenie bude minimálne. Čo je však dôležitejšie, musíme správne využiť nedokonalosť nášho vnímania. Či už sú to tie pohoria, alebo oblaky, ľudské oko nemá šancu postrehnúť drobné nedostatky, ktoré mohli vzniknúť zlým prekrývaním fotografií. V takom prípade môžeme dokonca kľudne fotografovať aj z ruky a výsledok bude stále vynikajúci, pretože nikto nevie, ako má vlastne daný kopec vyzerať, či kde sa má čo spájať . Naopak, ak sa zameriame architektúru, alebo vlastne hocijaké línie, ktoré človek podvedome očakáva spojité, tak si naše oko okamžite všimne nezrovnalosti. Výrazne problematické sú rohy budov, okná, ale aj okraje chodníkov, ktoré pri zlom vyfotografovaní len veľmi ťažko presvedčiť, aby na seba nadväzovali. Úplne najhoršie sú zábradlia, za ktorými sa pozadie pri otáčaní pohne veľmi výrazne. Tie nejde zlepiť vôbec!

Takže, ak fotografujeme kopce, ako napríklad Igor alebo Lukáš (ako môžete vidieť na niektorých ukážkach v tomto ale aj druhom pokračovaní článku a samozrejme v ich galériách tu na FA), často sa zaobídeme aj bez statívu, samozrejme za predpokladu, že to dané svetelné podmienky dovoľujú. Pri nedostatku svetla asi nikto z nás rád nesiahne po vyššej hodnote ISO (kvôli šumu na fotografiách). Aj tu však panoramatické lepenie pomáha. Šum, ako vieme, je náhodný, preto ak prekrývame zábery dostatočne, samotné spojenie panorámy takéto zrnenie výrazne redukuje, keďže nerovnaké pixely sa do výsledku neprenesú a zabudovaný program na koncové vyhladenie prechodov túto výhodu ešte viac zdôrazní.

V prípade, že potrebujeme fotografovať s väčšou presnosťou, napríklad interiér katedrály, ako vidno na priložených ukážkach z Košického Dómu Sv. Alžbety (v tomto článku tiež označovaný ako košická katedrála), musíme sa pokúsiť kompenzovať paralaxu. Teória nie je vôbec zložitá. Na internete sa dajú nájsť často búrlivé vyjadrenia o tom, čo je to nodal point a čo zas no-parallax point, preto si teraz jednoducho vysvetlíme, o čo vlastne ide.

Ak chceme dosiahnuť, aby sa nám všetko na scéne otáčalo pod rovnakou uhlovou rýchlosťou, z princípu fungovania dierkovej komory (camera obscura) si dokážeme ľahko predstaviť, že sa musíme otáčať okolo ohniska sústavy, teda miesta, kde sa svetelné lúče pretínajú a vytárajú tak otočený virtuálny obraz na matnici. Nechcem tu teraz príliš zachádzať do detailov, ale to, čo sa označuje ako nodal point, je priesečnica paraxiálnej osi a šošovky, ktoré sú navzájom kolmé. Keďže reálna šošovka je vyrobená zo skla s určitou hrúbkou, zákonite musí mať takéto body dva. Avšak tie vôbec nesúvisia s naším fotografovaním. My predsa chceme dosiahnuť to, že pri otáčaní fotoaparátu všetky lúče zo scény prejdú objektívom stále rovnako. Problém je v tom, že fotografický objektív je zložený z niekoľkých kusov rôzne hrubých brúsených šošoviek, preto vytvára viacero ohnísk naraz! Pri zväčšení clonového čísla, a teda zmenšení samotného otvoru clony, niektoré z nich odizolujeme, a dosiahneme tak užší ostrejší zväzok lúčov. Takže teoreticky by sme sa mohli otáčať okolo clony. Má to však háčik, ktorým je virtuálny obraz vznikajúci pri premietaní cez optickú sústavu. Preto by sme mali fotografovať panorámu okolo virtuálneho obrazu clony, ktorý vidíme, keď sa pozeráme do objektívu. Tuším to znie príliš zložito už aj na mňa, takže znovu a jednoduchšie…

Aby sme zabránili nezrovnalostiam na jednotlivých záberoch panorámy, musíme fotoaparát otáčať okolo bodu, kde sa akoby nachádza clona objektívu, keď sa doň pozeráme spredu. Samozrejme, takéto určenie je veľmi nepresné, preto si hneď vysvetlíme, ako ten správny bod nájdeme experimentálne (rozuzlenie zápletky už o chvíľu).

Nodal Point / no parallax point vysvetlenie:

http://doug.kerr.home.att.net
http://www.janrik.net

2.1.1 Pano hlavy a paralaxa

Eliminovanie paralaxy nám umožňujú rôzne (nie práve najlacnejšie) panoramatické statívové hlavy, ktoré vysadia fotoaparát dostatočne mimo osi otáčania. Tie sú robené s veľkou presnosťou a vcelku peknými možnosťami pozíciovania tak, aby boli vhodné na rôzne kombinácie fotoaparátov a objektívov. Ceny sa však pohybujú od 74 libier za plastový Panosaurus až niekde po 596 libier za 360precision hlavu. Preto odporúčam si také niečo vyrobiť na kolene doma. Bude to oveľa lacnejšie a službu to urobí rovnakú. Dokonca sa dajú podrobné návody nájsť aj na internete.

Moja doma vyrobená pano hlava a Nikon D200 + AF-S Nikkor 17–35/f2.8 ED-IF

Bod otáčania sa už potom dá skusmo určiť posúvaním fotoaparátu a sledovaním toho, ako sa paralaxa zmenšuje alebo zväčšuje. Pri troche trpezlivosti máme tento bod určený za pár minút takmer dokonale.

Komerčné pano hlavy:

Panosaurus, Nodal Ninja (NN3, NN5), 3Sixty, 360Precision, Kaidan, Manfrotto 303SPH

Doma vyrobené pano hlavy:

http://www.tawbaware.com/maxlyons
http://www.chem.uky.edu/…eople/Parkin
http://www.peterloud.co.uk

2.2 Panta Rei

Čas plynie a pri panorámach to platí obzvlášť . Čím dlhší objektív použijeme, tým musíme urobiť viac záberov, aby sme pokryli taký istý uhol zo scény (tým mám na mysli to, že pri fotení na 17mm objektív musíme urobiť viac ako 40 fotiek na plnú planétku, pričom rybie oko dokáže to isté pokryť na 7 záberov).

Ešte horšie je to v prípade, keď fotografujeme viac radov nad sebou. Vtedy je rozdiel medzi prvým a posledným záberom priamo závislý od expozičného času a šikovnosti fotografa.

Špeciálne pre potreby tohto článku som vytvoril panorámu košického Dómu Sv. Alžbety, na ktorej si ukážeme nielen rôzne neduhy svetelných podmienok, s ktorými fotograf zápasí, ale aj to, ako sa vyrába pravá nefalšovaná panoramatická planétka.

Dóm Sv. Alžbety v Košiciach vyfotený ako plná 360×180 stupnová panoráma.

Uvedieme si hneď prvý príklad: Táto panoráma katedrály sa skladá zo 43 záberov (presnejšie 48, ale 5 z nich sú prekryvy totálne navyše a zbytočné). Každý jeden záber bol fotený časom 1/40. Aj keby sme hneď zarátali čas na posunutie panoramatickej hlavy do ďalšej polohy v priemere iba 2 sekundy, vyjde nám celkový čas, potrebný na samotné fotografovanie, viac ako minúta. Samozrejme, realita je iná a často musíme medzi jednotlivými expozíciami počkať, kým sa presunú ľudia zo záberu, čo celkový čas na tvorbu panorámy ešte viac predĺži.

2.2.1 Zmena svetla

Pri pozornejšom pohľade na rozkúskovanú panorámu katedrály si môžeme všimnúť výrazné farebné rozdiely medzi jednotlivými poschodiami. Asi najmarkantnejší je ružový a žltý nádych stropu hlavnej lode priamo nad centrálnym oltárom – prvý a druhý rad panorámy v strede, ako aj podobný farebný rozdiel v ľavej bočnej lodi. V tomto prípade zašlo slnko za oblak, čo výrazne zmenilo teplotu svetla. Ľudské oko sa veľmi rýchlo prispôsobuje podmienkam okolia, a preto si takúto drobnosť nevšimneme. Problém si uvedomíme až pri porovnávaní záberov na počítači. Riešenie nejestvuje, lebo ani manuálne nastavenie hodnoty Kelvinov nič nerieši. Našťastie, každý lepší software tieto rozdiely medzi fotkami dokáže odstrániť a použiť nielen vyváženie bielej, ale aj minimalizovať výrazné expozičné nedostatky, ktoré sú vždy očividné medzi tmavými spodnými časťami panorám a presvetlenými oblasťami na oblohe. Inštalácia programu Hugin prichádza už priamo s prídavným Enblendom, ktorý počas finalizácie panorámy vyrovnáva nedostatky na fotografiách v zmysle farieb a expozície a zásadne tak redukuje vznikajúce prechody.

2.2.1.1 Zmena expozičných podmienok -MANUÁLNY režim

Tým, že pokrývame oveľa väčší uhol záberu ako pri jedinej panoráme, vystavujeme sa problémom expozície. Už aj pri fotografiách, kde sa nachádza obloha, si nemôžeme vyberať . Automatika fotoaparátu sa snaží vyvážiť záber, aby bol ako tak použiteľný. Pri fotografovaní panorám nám takéto nastavenie veľmi uškodí. Ak by sme totiž exponovali každý záber podľa jeho špecifických požiadaviek, rozdiely medzi fotografiami v celej mozaike by boli príliš veľké a na panoráme by sme okamžite zbadali spoje. Preto je dobré zvoliť si jedno vyvážené miesto zo scény, podľa ktorého nastavíme expozíciu pre všetky fotografie, a tie potom exponujeme v manuálnom režime M, čím si zabezpečíme, že sa nám nastavenie nezmení. Často je však problematické spoločné hodnoty a všetko záleží od okolností. Na príklade katedrály môžeme stále vidieť vitrážované okná a tiež prekreslenie detailov v tmavých častiach gotických stĺpov. To všetko iba vďaka zamračenému počasiu, ktoré poskytlo dostatok difúzneho (rozptýleného) svetla. Použitím soft režimu fotenia, ktorý znižuje kontrast, sa dá dynamický rozsah čipu potiahnuť na maximum. Počas záverečných úprav treba fotografiu dostať do normálu a vytiahnuť z nej tiene, aby pôsobila realisticky. Tu už však záleží iba na chuti a šikovnosti každého fotografa.

Túto kapitolu si môžeme zhrnúť do jednej vety: Panorámu fotografujeme v manuálnom režime, pričom si expozíciu nastavíme podľa najsvetlejšieho miesta, ktoré chceme mať ešte prekreslené.

2.2.2 Duchovia

Čas však hrá v náš neprospech ešte v jednom prípade, a to, keď máme na scéne pohyblivé objekty. Obzvlášť pri fotení panorámy s ľuďmi alebo dopravnými prostriedkami v zábere sa vystavujeme riziku, že po zlepení uvidíme duchov. Tým, že osoba je na jednej fotografii, avšak na druhej, s ktorou sa prekrýva, už nie je, nám program počas lepenia nevie určiť, ktoré pixely vynechať a ktoré zas nie. Ešte horšie je, ak máme jednu osobu na panoráme viackrát (ako vidno na ukážke). Najviac si to všimneme pri fotografovaní pamiatok a iných podobných preturistovaných objektoch, kde sa hemží množstvo potenciálnych duchov. Počas vytvárania panorámy z košickej katedrály bolo treba počkať medzi niektorými zábermi aj minútu či dve, kým sa náhodní okoloidúci ráčili presunúť .

Ako sa vyhnúť duchom na výsledku je veľmi jednoduché. Treba si dať pri fotení pozor a vynechať pohyblivé objekty z každého jedného záberu. Ak to však možnosti nedovoľujú, obávam sa, že neostáva nič iné, ako po finálnom spojení celej panorámy použiť klonovanie a ručne panorámu vyšperkovať (pozdravujem týmto Igora :), aby takéto drobné vady nenarušili reálnosť výsledku. Tu už dochádzame k výhode širokouhlého objektívu. Ak fotíme na rybie oko na výšku a pokryjeme veľkú časť scény naraz – tým sa myslí to, že na 7 záberov rybím okom vyfotíme všetko, 360×180 stupňov (ako sme už vyššie spomínali – plnú malú planétku), máme oveľa väčšiu šancu vyhnúť sa takýmto problémom. S trochou trpezlivosti to však ide rovnako dobre aj so setovým objektívom, takže nemusíme hneď kupovať nové sklo.

Zlomy sú dan za fotenie architektúry z ruky.

3 Fotografovanie

3.1 Praktické rady Lukáša

Teória je vždy zdĺhavá a nudná a ako všetci dobre vieme, veci sa najlepšie učia pozorovaním a zbieraním rád od ostatných. Dnes som si preto dovolil prizvať odborníka na panorámy vzatého, ktorý ochotne zodpovie pár otázok priamo zo svojich skúseností z terénu a pridá aj ukážky reálnych panorám.

Lukáš Ondroušek aka Jozef Hul sa na FA pohybuje už hodnú chvíľu a nemyslím, že ho treba nejak extra predstavovať . Jeho panorámy majú mnohí veľmi radi a bez váhania by si dali väčšinu z nich na stenu (ani ja sa neurazím dostať nejakú ako vianočný darček :).

Tak poďme hneď na to.

J: Čo presne rozoberieš na svojich príkladoch?

L: Aj keď sa príležitostne venujem i panorámam architektúry, preberiem dnes iba panorámy prírody s dôrazom na náročnejšie svetlo ako obedňajšie (čiže východ/západ slnka).

J: Ja zo zásady, okrem otepľovacieho polarizáku Singh Ray, iné filtre nepoužívam a ani ten si na panoramatické fotografovanie neviem predstaviť … Skúsil som to iba raz a bolo to už úplne na hranici únosnosti. Aké filtre sa teda podľa teba hodia na panorámy?

L: Z môjho pohľadu je odpoveď jednoduchá – na pano jedine prechodový filter. Polarizačný filter je väčšinou viac ako nevhodný. Nájdu sa ale aj výnimky. Tým sú predovšetkým panorámy potokov. Pozrime si 2 príklady:

Použitie CPL vadí

Použitie CPL nevadí

Ako vidno na prvom obrázku, CPL neurobil nič, čo by nedokázal prechodový filter – s tým rozdielom, že jeho efekt na oblohe nie je rovnaký (mení sa v závislosti od uhla voči slnku) a jeho účinok musí naprávať grafický editor. Na druhom obrázku nemáme v zábere priame svetlo ani oblohu, čiže sa nedostávame do podobných problémov. Efekt však nie je rovnomerný ani v tomto prípade – všimnime si, ako sa leskne kameň v pravom dolnom rohu. Nevyrovnanosť je tu podstatne menej rušivá. Príklady použitia prechodových filtrov si v tomto prípade uvádzať nebudeme, lebo princíp ich fungovania sa pri panoramatických snímkoch nelíši od toho na jednopolíčkových záberoch.

J: Ako teda prakticky fotiť panorámu, ako na to?

L: Toto je asi jedna z najzákladnejších otázok, na ktorú všetci očakávajú odpoveď pri čítaní tohto článku. Uvedieme teda niekoľko jednoduchých pravidiel a praktických príkladov, ktoré treba vziať do úvahy pri fotení panorám:

Čas
Clona
ISO
Ostrenie

Empíriou som dospel, tak ako aj ty, k záveru, že najvhodnejšie je fotiť panorámy v režime M – to jest manuálna predvoľba expozičného času i clony. Dôvody sú jasné – jednoduchšie spájanie →menej úprav →vyššia kvalita. Táto metóda má aj úskalia, tie si však popíšeme neskôr.

Clona – používam clony v rozsahu 8 až 16. Zdá sa mi, že v tomto rozsahu sú fotky pri použití mojej výbavy najostrejšie.
Čas – na 99% nechávam zistiť automatikou (v móde s predvoľbou clony)
ISO – pokiaľ sa nejedná o nejaký výnimočný prípad, zásadne najnižšie ISO.

J: Súhlasím, čím menšie ISO, tým lepšie, no osobne by som sa týmto pri panorámach nezaťažoval. Dobré výsledky dostaneš aj na ISO 800. Čo však ostrenie? Čím viac popredia mám v zábere, tým zložitejšie je správne si určiť miesto zaostrenia.

L: Áno, faktor, ktorý sa spomína menej často, je práve výber rovnakého ostriaceho bodu/ov. Zvoliť jeden a prepnúť na manuálne ostrenie odporúčam najmä v prípade, ak máme popredie, ktoré je veľmi blízko a zároveň nerovnomerne rozložené po obraze. Ak to neurobíme a necháme automatické ostrenie, môže sa nám stať (kedy nedokážeme celú hĺbku obrazu pokryť ani na clone 16), že na jednej fotografii bude ostrá rastlinka vpredu a na druhej hory vzadu.

Príklad nižšie je zveličený pre názornosť.

J: Pri panorámach tiež záleží na prekrývaní jednotlivých záberov. Názory na to sa však rôznia. Aké odporúčania máš v tejto oblasti?

L: Samozrejme. To, čo ovplyvňuje kvalitu výsledného spojenia v počítači je plocha, ktorou sa jednotlivé fotografie panorámy prekrývajú. Ja osobne fotím pri prekryve cca 1/3, iní autori aj 1/2. Dôvody sú nasledovné: Objektívy často, najmä pri použití filtrov, silne vinetujú. Ako ukazuje nasledujúci príklad, pri menšom prekrytí nie je možné oblohu plynulo spojiť . Druhým dôvodom je posun perspektívy. Keďže väčšina z nás nevlastní panoramatickú hlavu, vzdialenejšie objekty budú na jednotlivých fotografiách zdanlivo meniť svoju pozíciu voči bližším objektom, ako spomínaš v časti o paralaxe. Výhoda väčšieho prekrytia v tomto prípade je jasná – väčšie prekrytie znamená menšiu rotáciu fotoaparátu pri fotografovaní, čo znamená menší zdanlivý pohyb objektov, čo znamená jednoduchšie spájanie. Nakoniec ešte jedno pravidlo – čím širší objektív, tým výraznejšie efekty (obidva).

J: Doteraz stále najväčšie nedostatky pociťujem pri vyberaní správnej scény, ktorá by bola vhodná na panorámu. Na umelecké fotografie už treba mať naozaj talent a pri panorámach je veľmi zložité predstaviť si, ako bude vlastne výsledok vyzerať .

L: Kompozícia panorám si vyžaduje značnú dávku predstavivosti, s tým môžem len súhlasiť . Keďže výsledný obraz sa objaví až po zložení jednotlivých obrázkov v počítači, nie je možné si ho prekontrolovať priamo na mieste, to vieš. Platí jedno základné pravidlo – menej nie je nikdy viac. Keď si to preložíme do zrozumiteľnej reči, radšej nafotiť po stranách viac, ako menej. V počítači to môžeme vždy orezať . Ak nám však niečo chýba, sme „nahratí“.

J: Aké problémy teda pozoruješ pri komponovaní?

L: Najväčšou kompozičnou výzvou pri panorámach je vyplnenie celého obrazu. Často sa stáva, že isté sektory sú takpovediac hluché (rozumej prázdne).

Ďalšie problémy môže spôsobovať veľkosť jednotlivých prvkov na samostatných fotografiách, a na výslednom obraze.

Na tejto fotografii je kameň od okraja vzdialený tak akurát.

Po „umiestnení“ do panorámy sa však situácia mení. Vo výslednom obraze kameň pôsobí natlačený v ľavom dolnom rohu.

Ďalšie problémy pri panoramaticky náročných prvkoch sú slnko v zábere, či popredie prečnievajúce nad horizont.

Nasledujúci príklad zachytáva obidva neduhy.

Napriek tomu, že bol použitý silný 0.9 Hard Edge ND filter, je výsledná panoráma podexponovaná i preexponovaná zároven.

J: Čo by si teda urobil v takých podmienkach inak?

L: Riešení je niekoľko:

1. Iná kompozícia – úplne najlepšie, a niekedy aj najjednoduchšie riešenie. Jednoznačne vhodné pre fotografov, ktorí sa nespoliehajú na grafický editor buď z ideologických či iných prozaickejších dôvodov (jednoducho prácu s nimi neovládajú).
2. Ďalšie snímky – riešenie, ktoré sám často využívam. Jednoducho naexponujeme fotografie, na ktorých sa nachádzajú inkriminované miesta hneď pri fotografovaní s iným časom. Výsledné duplikáty potom (selektívne) spojíme v grafickom editore predtým, než začneme so samotným spájaním. Takýto postup si samozrejme vyžaduje určitú dávku schopností a trpezlivosti.
3. Raw nám našťastie poskytuje toľko dát, že i takúto fotografiu dokážeme relatívne vylepšiť v počítači. V podstate máme dve možnosti – buď použijeme funkcie ako Fill light a Recover (= Shadows & Highlights) na všetky fotografie, čiže Midtones (stredy) zostanú skoro nedotknuté, alebo ich použijeme iba na vybrané snímky a následne aplikujeme postup z bodu 2.

J: To už spomínaš postup fotenia HDR, to si vysvetlíme nižšie. Vďaka za rady, takéto postrehy z praxe sú na nezaplatenie. Nejaká zaujímavá rada na záver?

L: Rado sa stalo. Zaujímavý, no zriedkavejší problém predstavuje ešte silný vietor a obloha pokrytá mrakmi. V prípade, že fotíme „po vetre“ sa na nám môže stať, že ten istý mrak budeme mať na každej fotke, podobne ako si dal ukážku s telefonujúcim človekom. Rada je teda jednoduchá, fotiť proti vetru!

Týmto sa chcem Lukášovi poďakovať, že si našiel čas a zodpovedal zopár otázok. Nie všetci známi panorámisti sú takí ochotní. Na inšpiráciu odporúčam prejsť si jeho galériu tu na FA http://www.fotoaparat.cz, ale aj jeho súkromný web.

3.2 Kedy nefotiť

Asi najťažšie je uvedomiť si, kedy je panoráma zbytočná. Hlavne, ak chceme fotografovať a máme to presne rozplánované, príde nám ľúto všetkej tej vynaloženej námahy. Často sa však oplatí čakať až na to najlepšie svetlo a doniesť si domov úžasné ojedinelé zábery namiesto množstva zbytočných výcvakov. Určite sa neoplatí vytvárať panorámu v ostrom svetle plnom tieňov a presvetlených oblastí. Takéto prostredie sa dá naozaj zachytiť iba rybím okom. Ak chceme mať slnko v zábere pekne vytvarované a nie prepálené, ako býva zvykom, musíme ho dostať čo najvyššie nad horizont a v jednom zábere pokryť čo najviac plochy okolo. V prípade, že rybie oko nemáme, snažíme sa komponovať panorámu tak, aby slnko do žiadneho záberu nevošlo.

3.3 Formát fotografie

Pod tento nadpis skryjeme hneď dve témy naraz. Prvá je natočenie jednotlivých fotografií v panoráme a druhá zas formát súborov, do ktorých budeme zábery ukladať .

Všetky komerčné panoramatické hlavy, ktoré sú dnes dostupné na trhu, postavia fotoaparát do portrétnej polohy, čiže vertikálne (na výšku). Či je to vždy výhoda je viac-menej otázne. Ak máme statív s obyčajnou hlavou, tak práve horizontálne postavenie (na šírku) fotoaparátu bude výraznejšie redukovať paralaxu. Pri použití dostatočne širokého objektívu môžeme takto pokryť scénu aj v jednom rade fotografií. Odporúčam si to vyskúšať na vlastnej výbave, každému bude vyhovovať niečo iné.

Čo sa týka formátu súborov, hoci ma niektorí na FA za tento výrok ukrižujú, ja fotografujem panorámy zásadne do jpg. Dôvody sú prozaické – lenivosť a jednoduchosť . Pri vytvorení 40 a viac záberov by len ich prevod z raw do jpg zabral veľa času, nehovoriac ešte o hraní sa s úpravami svetla a expozície na každom jednom kúsku mozaiky. Takéto fotografie zaberajú aj veľa miesta na disku a ak chceme počas jedného dňa na horách produkovať normálne fotografie a ešte niekoľko panorám k tomu, môžeme mať problém s uskladnením takého množstva dát. Samozrejme, ak robíme (počtom fotografií) malú panorámu, oplatí sa obetovať niekoľko raw súborov a dostať z tej kompozície maximum.

3.4 Niekoľkonásobné poschodia

Klasické fotografovanie panorám, ako väčšina ľudí pozná, zahŕňa iba jeden rad záberov vedľa seba. Ako Lukáš na niekoľkých príkladoch ukázal, v takom prípade sa dá normálne použiť aj prechodový filter. Ak však chceme zachytiť ešte väčší vertikálny uhol zo scény, musíme sa vzdať myšlienky použitia filtrov a robiť panorámu do niekoľkých na seba nadväzujúcich poschodí, v poňatí podobnom tomu, ako som odfotografoval košickú katedrálu. Princíp prekrývania a lepenia je úplne rovnaký ako pri normálnej jednoradovej panoráme a panoramatický software s tým nemá žiaden problém.

3.5 Malé planétky

Ak chceme ísť naozaj do extrémov, prečo rovno nezachytiť všetko okolo seba? Výhod to má hneď viacero. Máme také množstvo fotografií, že si môžeme panorám vytvoriť hneď niekoľko. Môžeme ľubovoľne rezať a meniť projekciu a kompozíciu na počítači, a čo je najzaujímavejšie, môžeme si vytvoriť takzvané malé planétky, ktoré na jednej výslednej fotografii, premietnutej akoby na guľovú plochu, pokryjú to, čo sme vlastnými očami nemohli naraz vidieť . Pôsobia efektne a uchvátia nejedného diváka.

3.5.1 Pravé

Na pravú planétku musíme vyfotografovať všetko. Keď sa povie všetko, naozaj máme na mysli úplne všetko – plných 360×180 stupňov. Prvý záber ide pod nohy a posledný do neba. Takéto fotografie, ako napríklad priložená ukážková planétka z katedrály, nie sú o nič náročnejšie na tvorbu ako iné panorámy. Keď dokážeme poskladať jednoradovú panorámu, zvládneme aj viacradovú a planétka už nie je nič iné, ako iba dokončenie tých radov úplne a dookola. Takže na pravú planétku robíme rady jeden za druhým pekne nad sebou, kým nepokryjeme celú plochu zo scény. Musíme si dať pozor na spodné zábery, v ktorých sa často nachádza statív a/alebo naše nohy. Tí, ktorým sa naozaj chce, urobia prvý záber bez statívu, aby ten na výsledku zbytočne nerušil. Ťažko usúdiť, či je to správne, či práve takto divák nestráca spojenie s realitou. Ja sa prikláňam za fotenie so statívom, obzvlášť, keď jeho nohy roztiahneme príliš a zasahujú do množstva záberov. Dôležité je uvedomiť si, že otočením statívu sa jeho pozícia voči fotoaparátu nezmení, avšak okolie áno, preto ak chceme mať statív vo výslednej planétke, tak ten musí byť iba na jedinej fotografii, inak nebudeme môcť jeho hlavu spojiť .

Pravá planétka 360×180 stupnov z košickej katedrály. Použitých 42 fotiek, spodný záber statívu bol pocas lepenia vynechaný. Zámerne som zahrnul logo ptgui, aby ste si dokázali utvorit predstavu, ako sa správa trial verzia tohto programu.

3.5.2 Falošné

Falošné planétky sú iba obyčajné ploché panorámy, často dokonca iba jednoradové, ktoré nemajú úplný spodok pod fotografom a ani vrch oblohy. Po vytvorení takejto horizontálnej fotografie môžeme v grafickom programe, ako je napríklad The Gimp (ktorý je na rozdiel od Photoshopu zadarmo), jednoducho pomocou distorcie polárnych súradníc panorámu zaobliť a vytvoriť tak zdanlivý vzhľad planétky. Stred však občas vytvorí nepríjemný špic, ktorý treba retušovať . Ak je však retuš spravená dobre, divák nemá žiadnu šancu spoznať rozdiel.

Na obrázku vľavo dole vidno panorámu, na ktorej sa dajú aplikovať polárne súradnice so zámerom vytvorenia falošnej planétky. Rozdiel je jasný v strede, kde sa koberec zbieha k sebe a tiež v tom, že obraz je zrkadlovo otočený, čo sa však dá ľahko napraviť .

3.6 Čo je to HDR

Populárne sú tiež fotografie lepené z viacnásobných expozícií, ktoré už okrajovo spomenul Lukáš. HDR, čiže High Dynamic Range fotografie, sú také, ktoré na jednej fotografii dokážu zobraziť inak nezachytiteľné expozičné rozdiely svetlých a tmavých častí scény. Využitie tejto techniky je vhodné napríklad pri fotografovaní interiérov, kde by sme inak mali úplne prepálené okná, alebo naopak, videli by sme, čo je za oknami, ale všetko ostatné by už bolo príliš tmavé. Postupov je hneď niekoľko a zdá sa, že práve ten panoramatický je najpohodlnejší. Čo budeme potrebovať ? Niekoľko záberov tej istej scény, avšak rôzne exponovaných. Ak fotografujeme do rawu, tak môžeme expozíciu ešte doladiť v počítači a vytiahnuť detaily, ktoré by inak boli stratené. Problém je však ten, že takéto ladenie je veľmi obmedzené a limit, po ktorý sa dá expozícia posúvať, je dosť malý. Výhoda však je, že vzniknuté zábery sa dokonale prekrývajú bez pohnutia a HDR si môžeme nasimulovať veľmi jednoducho pomocou prekrytia vrstiev v grafickom editore. Oveľa lepšie je urobiť niekoľko rôznych expozícií s posunom +/-EV a tie potom spojiť, kde však už treba použiť statív. Ak ale chceme fotiť bez statívu, práve pano software nám zaručí, že fotografie sa budú dať poskladať a súčasne pri správnom nastavení HDR aj využiť rôzne expozície. Samozrejme veľkou pomocou je v tomto prípade bracketing, ktorý automaticky na niekoľko záberov posunie expozíciu do požadovaných hodnôt. Ak nastavíme fotoaparát súčasne do vysokorýchlostného kontinuálneho fotenia, môžeme HDR zábery fotografovať pohodlne z ruky. Samozrejme, ako pri všetkých ostatných panorámach, aj tu je dôležité používať manuálny expozičný režim, lebo inak sa napríklad program PTGui výrazne sťažuje, že nevie, čo s tak zle exponovanými zábermi robiť .
http://www.flickr.com.

Pokračování …