Všetko, čo potrebujete vedieť o panorámach

3 Fotografovanie

3.1 Praktické rady Lukáša

Teória je vždy zdĺhavá a nudná a ako všetci dobre vieme, veci sa najlepšie učia pozorovaním a zbieraním rád od ostatných. Dnes som si preto dovolil prizvať odborníka na panorámy vzatého, ktorý ochotne zodpovie pár otázok priamo zo svojich skúseností z terénu a pridá aj ukážky reálnych panorám.

Lukáš Ondroušek aka Jozef Hul sa na FA pohybuje už hodnú chvíľu a nemyslím, že ho treba nejak extra predstavovať . Jeho panorámy majú mnohí veľmi radi a bez váhania by si dali väčšinu z nich na stenu (ani ja sa neurazím dostať nejakú ako vianočný darček :).

Tak poďme hneď na to.

J: Čo presne rozoberieš na svojich príkladoch?

L: Aj keď sa príležitostne venujem i panorámam architektúry, preberiem dnes iba panorámy prírody s dôrazom na náročnejšie svetlo ako obedňajšie (čiže východ/západ slnka).

J: Ja zo zásady, okrem otepľovacieho polarizáku Singh Ray, iné filtre nepoužívam a ani ten si na panoramatické fotografovanie neviem predstaviť … Skúsil som to iba raz a bolo to už úplne na hranici únosnosti. Aké filtre sa teda podľa teba hodia na panorámy?

L: Z môjho pohľadu je odpoveď jednoduchá – na pano jedine prechodový filter. Polarizačný filter je väčšinou viac ako nevhodný. Nájdu sa ale aj výnimky. Tým sú predovšetkým panorámy potokov. Pozrime si 2 príklady:

Použitie CPL vadí

Použitie CPL nevadí

Ako vidno na prvom obrázku, CPL neurobil nič, čo by nedokázal prechodový filter – s tým rozdielom, že jeho efekt na oblohe nie je rovnaký (mení sa v závislosti od uhla voči slnku) a jeho účinok musí naprávať grafický editor. Na druhom obrázku nemáme v zábere priame svetlo ani oblohu, čiže sa nedostávame do podobných problémov. Efekt však nie je rovnomerný ani v tomto prípade – všimnime si, ako sa leskne kameň v pravom dolnom rohu. Nevyrovnanosť je tu podstatne menej rušivá. Príklady použitia prechodových filtrov si v tomto prípade uvádzať nebudeme, lebo princíp ich fungovania sa pri panoramatických snímkoch nelíši od toho na jednopolíčkových záberoch.

J: Ako teda prakticky fotiť panorámu, ako na to?

L: Toto je asi jedna z najzákladnejších otázok, na ktorú všetci očakávajú odpoveď pri čítaní tohto článku. Uvedieme teda niekoľko jednoduchých pravidiel a praktických príkladov, ktoré treba vziať do úvahy pri fotení panorám: 

• Čas
  
• Clona
  
• ISO
  
• Ostrenie

Empíriou som dospel, tak ako aj ty, k záveru, že najvhodnejšie je fotiť panorámy v režime M – to jest manuálna predvoľba expozičného času i clony. Dôvody sú jasné – jednoduchšie spájanie →menej úprav →vyššia kvalita. Táto metóda má aj úskalia, tie si však popíšeme neskôr.

Clona – používam clony v rozsahu 8 až 16. Zdá sa mi, že v tomto rozsahu sú fotky pri použití mojej výbavy najostrejšie.
Čas – na 99% nechávam zistiť automatikou (v móde s predvoľbou clony)
ISO – pokiaľ sa nejedná o nejaký výnimočný prípad, zásadne najnižšie ISO.

J: Súhlasím, čím menšie ISO, tým lepšie, no osobne by som sa týmto pri panorámach nezaťažoval. Dobré výsledky dostaneš aj na ISO 800. Čo však ostrenie? Čím viac popredia mám v zábere, tým zložitejšie je správne si určiť miesto zaostrenia.

L: Áno, faktor, ktorý sa spomína menej často, je práve výber rovnakého ostriaceho bodu/ov. Zvoliť jeden a prepnúť na manuálne ostrenie odporúčam najmä v prípade, ak máme popredie, ktoré je veľmi blízko a zároveň nerovnomerne rozložené po obraze. Ak to neurobíme a necháme automatické ostrenie, môže sa nám stať (kedy nedokážeme celú hĺbku obrazu pokryť ani na clone 16), že na jednej fotografii bude ostrá rastlinka vpredu a na druhej hory vzadu.

Príklad nižšie je zveličený pre názornosť.

J: Pri panorámach tiež záleží na prekrývaní jednotlivých záberov. Názory na to sa však rôznia. Aké odporúčania máš v tejto oblasti?

L: Samozrejme. To, čo ovplyvňuje kvalitu výsledného spojenia v počítači je plocha, ktorou sa jednotlivé fotografie panorámy prekrývajú. Ja osobne fotím pri prekryve cca 1/3, iní autori aj 1/2. Dôvody sú nasledovné: Objektívy často, najmä pri použití filtrov, silne vinetujú. Ako ukazuje nasledujúci príklad, pri menšom prekrytí nie je možné oblohu plynulo spojiť . Druhým dôvodom je posun perspektívy. Keďže väčšina z nás nevlastní panoramatickú hlavu, vzdialenejšie objekty budú na jednotlivých fotografiách zdanlivo meniť svoju pozíciu voči bližším objektom, ako spomínaš v časti o paralaxe. Výhoda väčšieho prekrytia v tomto prípade je jasná – väčšie prekrytie znamená menšiu rotáciu fotoaparátu pri fotografovaní, čo znamená menší zdanlivý pohyb objektov, čo znamená jednoduchšie spájanie. Nakoniec ešte jedno pravidlo – čím širší objektív, tým výraznejšie efekty (obidva).

J: Doteraz stále najväčšie nedostatky pociťujem pri vyberaní správnej scény, ktorá by bola vhodná na panorámu. Na umelecké fotografie už treba mať naozaj talent a pri panorámach je veľmi zložité predstaviť si, ako bude vlastne výsledok vyzerať .

L: Kompozícia panorám si vyžaduje značnú dávku predstavivosti, s tým môžem len súhlasiť . Keďže výsledný obraz sa objaví až po zložení jednotlivých obrázkov v počítači, nie je možné si ho prekontrolovať priamo na mieste, to vieš. Platí jedno základné pravidlo – menej nie je nikdy viac. Keď si to preložíme do zrozumiteľnej reči, radšej nafotiť po stranách viac, ako menej. V počítači to môžeme vždy orezať . Ak nám však niečo chýba, sme „nahratí“.

J: Aké problémy teda pozoruješ pri komponovaní?

L: Najväčšou kompozičnou výzvou pri panorámach je vyplnenie celého obrazu. Často sa stáva, že isté sektory sú takpovediac hluché (rozumej prázdne).

Ďalšie problémy môže spôsobovať veľkosť jednotlivých prvkov na samostatných fotografiách, a na výslednom obraze.

Na tejto fotografii je kameň od okraja vzdialený tak akurát.

Po „umiestnení“ do panorámy sa však situácia mení. Vo výslednom obraze kameň pôsobí natlačený v ľavom dolnom rohu.

Ďalšie problémy pri panoramaticky náročných prvkoch sú slnko v zábere, či popredie prečnievajúce nad horizont.

Nasledujúci príklad zachytáva obidva neduhy.

Napriek tomu, že bol použitý silný 0.9 Hard Edge ND filter, je výsledná panoráma podexponovaná i preexponovaná zároven. 

J: Čo by si teda urobil v takých podmienkach inak?

L: Riešení je niekoľko:

1. Iná kompozícia – úplne najlepšie, a niekedy aj najjednoduchšie riešenie. Jednoznačne vhodné pre fotografov, ktorí sa nespoliehajú na grafický editor buď z ideologických či iných prozaickejších dôvodov (jednoducho prácu s nimi neovládajú).
2. Ďalšie snímky – riešenie, ktoré sám často využívam. Jednoducho naexponujeme fotografie, na ktorých sa nachádzajú inkriminované miesta hneď pri fotografovaní s iným časom. Výsledné duplikáty potom (selektívne) spojíme v grafickom editore predtým, než začneme so samotným spájaním. Takýto postup si samozrejme vyžaduje určitú dávku schopností a trpezlivosti.
3. Raw nám našťastie poskytuje toľko dát, že i takúto fotografiu dokážeme relatívne vylepšiť v počítači. V podstate máme dve možnosti – buď použijeme funkcie ako Fill light a Recover (= Shadows & Highlights) na všetky fotografie, čiže Midtones (stredy) zostanú skoro nedotknuté, alebo ich použijeme iba na vybrané snímky a následne aplikujeme postup z bodu 2.

J: To už spomínaš postup fotenia HDR, to si vysvetlíme nižšie. Vďaka za rady, takéto postrehy z praxe sú na nezaplatenie. Nejaká zaujímavá rada na záver?

L: Rado sa stalo. Zaujímavý, no zriedkavejší problém predstavuje ešte silný vietor a obloha pokrytá mrakmi. V prípade, že fotíme „po vetre“ sa na nám môže stať, že ten istý mrak budeme mať na každej fotke, podobne ako si dal ukážku s telefonujúcim človekom. Rada je teda jednoduchá, fotiť proti vetru!

Týmto sa chcem Lukášovi poďakovať, že si našiel čas a zodpovedal zopár otázok. Nie všetci známi panorámisti sú takí ochotní. Na inšpiráciu odporúčam prejsť si jeho galériu tu na FA http://www.fotoaparat.cz, ale aj jeho súkromný web.