Zimným Škótskom

Úvod

Škótsko je zhruba o polovicu rozľahlejšie ako Slovensko, pričom ľudí tam žije rovnako. O čosi viac z nich je v mestách (v piatich najväčších až 1.4 milióna, zatiaľčo na Slovensku je to asi 900 tisíc). Sčasti to bude tým, že až dve tretiny územia predstavujú hory a bažiny, zhruba 2 percentá (takmer 1000 km2) jazerá a zálivy hlboko zarezané do vnútrozemia. Dostatočným lákadlom pre suchozemca je desaťtisíc kilometrov pobrežia, prevažne skalnatého, ktoré občas narúšajú krásne pusté pláže s bielym pieskom a hustou travinou, a viac než 800 ostrovov, ktoré prináležia Škótsku. Zameraniu cesty zodpovedá aj výbava: stredoformátová Mamiya 645, niekoľko kratších pevných skiel (35mm, 45mm, 80mm), dlhší zoom (105–210mm) a 2× telekonvertor. K tomu polarizačné a prechodové filtre, expozimeter, statív a slušná zbierka inverzného filmového materiálu Fuji Velvia 50 a Provia 100F. A napokon Nikon D200 ako zápisník a záložné telo.

Príprava

Aerolinky mávajú rozdielne pravidlá v súvislosti s tým, čo a koľko dovolia zobrať so sebou na palubu. Rozhodne sa vyhnete nepríjemným situáciám, keď si to zistíte vopred a prispôsobíte sa. Cestou tam sa žiadne problémy nevyskytli, pred odletom z Veľkej Británie sme však nútení zameniť vystlané fotobatohy za igelitovú tašku, v ktorej si nesieme len najdrahšiu časť výbavy. Zvyšok nekompromisne putuje do batožinového priestoru. S nami ho nepustí 7-kilogramový limit a nepochopiteľná prísnosť niekoľkých starších dám za odbavovacím pultom. Lietadlo je poloprázdne… Pri röntgenoch na letiskách vyjednáme, aby filmy prezreli manuálne. Vždy úspešne, ale s časovým sklzom – každý zvitok kontrolujú samostatne, rozbalený z originálnej fólie, niekedy len vizuálne, inokedy aj spektrometrom. Takéto narábanie zabezpečí istotu, že kvalitu privezených snímkov neovplyvní závoj spôsobený prípadným osvietením, ale dosť komplikuje uskladnenie v prípade, že film zostane nepoužitý.

Podrobný prieskum plánovanej destinácie ešte z pohodlia domova býva často kľúčom k úspechu podobných ciest, ak to s fotografovaním krajiny myslíte vážne. Nehovorím o mape a dobrom bedekri, to je samozrejmosťou, ale o preštudovaní čo najväčšieho množstva publikovaného materiálu, knižne, v časopisoch alebo online. Fotografie, články, predpoveď počasia vám pomôžu vytvoriť si mentálny obraz toho, čo pravdepodobne nájdete na mieste, mnohokrát aj dopredu vytipovať jednotlivé body záujmu vrátane určitej predstavy o tom, ktorá časť dňa sa najlepšie hodí na ich fotografovanie. My sme napríklad úplne vynechali údaje o výške a čase prílivu a odlivu, výsledkom bolo niekoľko sklamaní po príchode na pobrežie – voda žblnkala aj o meter-dva nižšie, než by sa hodilo. Namiesto nej sa na piesku a tmavých skalách povaľovali nepekné chaluhy. Na konkrétne snímky však odporúčam zabudnúť, čo môže byť trochu problém, ak disponujete dobrou vizuálnou pamäťou. Je síce vzrušujúce stáť presne na stanovišti, odkiaľ snímal môj obľúbený autor, ale potláča to tvorivosť. Podvedome totiž hľadám rovnakú kompozíciu namiesto toho, aby som vnímal scénu nezaťažene a jej náladu a obraz „vyskladal“ na základe vlastného videnia. Musím priznať, že mi trvalo niekoľko dní, kým som sa toho zbavil.

Glen Coe

Krajina začína vyzerať sľubne už pár kilometrov za Glasgowom, civilizácia i premávka redne, kopčeky sa dvíhajú, míňame len malé mestečká, ďalej na sever poväčšine roztrúsené dedinky. Keďže máme len týždeň a predpoveď počasia dôvod na optimizmus nedáva, počítame s tým, že na jednom mieste strávime niekoľko dní. Svoj záujem preto sústredíme iba na údolie Glen Coe a ostrov Skye v západnej časti Škótska, ktorá je považovaná za fotogenickejšiu. Vďaka Golfskému prúdu sa vyznačuje poznateľne miernejším podnebím v porovnaní so suchším a chladnejším východom obmývaným Severným morom.
Glen Coe bezpochyby predstavuje jedno z najscénickejších horských údolí Škótska. Nie náhodou je veľmi vyhľadávaným centrom turistických, lyžiarskych, lezeckých a iných outdoorových aktivít. Strmé zrázy a majestátnosť okolitých hôr tvoria dokonalé kulisy pri neobyčajnom vizuálnom zážitku, ktorý neminie návštevníka vstupujúceho do údolia z východu, z plošiny Rannoch Moor. Nás však víta dážď a hustá oblačnosť položená extrémne nízko, bez kresby, v ktorej sa bezmocne topia vrcholy okolitých kopcov. Všade navôkol sa lenivo potulujú čriedy jeleňov. Autom objavujeme okolie, do mapy značíme zaujímavé miesta, kompasom sa pokúšame predpovedať smer svetla pre prípad, že sa nejaké vyskytne. Po nejakom čase sa počasie prudko zmení, prestáva pršať a pomedzi rednúce mraky a prízemné hmly sa derie slnko a nasvecuje útržky zasnežených končiarov. Vychutnávame malebnosť krajiny voňajúcej odparujúcim sa dažďom. A fotíme, je čo.

Kings House, veľký biely dom v strede ničoho, bol postavený v sedemnástom storočí a je jedným z najstarších hotelov v britskom kráľovstve. Leží pár metrov od cesty A82, ktorá spája Glasgow a Inverness. Z okna izby sa dívame na impozantný masív Buchaille Etive Mor vyžarujúci neopísateľnú náladu. Vďaka svojmu charakteristickému tvaru, pôsobivo zvrásnenému povrchu a niekoľkým väčším či menším potôčikom vinúcim sa popod neho je častým terčom objektívov. Podobné horské útvary ležia pozdĺž celého údolia, ktorým A82-ka prechádza. Okrem toho v rámci pár desiatok kilometrov nájdete ľudoprázdne navlhnuté pláne s kde-tu samostatne stojacimi mŕtvymi stromami a obrovskými balvanmi a množstvom zrkadliacich sa jazier (lochov) a jazierok (lochanov), ktorým Highlands vykresľujú atraktívnu kulisu. Pešej turistike tu údajne najmä v letnom období kvitnú ruže. Zdatnejší si iste radi vyšliapnu nejaký kopec a tí, čo šetria čas, sa na jeden z hrebeňov môžu vyviezť lyžiarskou sedačkou v blízkom stredisku.

Mnohé zo zaujímavých objektov možno uvidieť priamo z hlavnej či niektorej z vedľajších jednoprúdových cestičiek. Zastaviť sa dá na odstavných plochách, o ktoré nie je žiadna núdza. Našej snahe o záber okrem premenlivého počasia občas prekážajú nízke ploty, ktorými je vidiek rozparcelovaný. Niekoľkokrát sme sa za ne odvážili bez opýtania, keďže nebolo koho, ale žiaden incident sme nezaznamenali. Istotne väčšou výzvou je neuveriteľné množstvo fotografov, čo odkiaľsi povyliezajú vždy, keď zasvieti a na potvoru päť minút pred nami rozložia statív priamo na „našom“ vopred starostlivo vybratom mieste. Zdá sa, že fotografovanie je tu vnímané aj ako spoločenská udalosť, zaručené ´fleky´ sú rozobraté v dostatočnom predstihu. Odchádzajúci zdravia prichádzajúcich spôsobom, ktorý nasvedčuje, že sa nestretli prvýkrát, hlučné a žoviálne debatky nebývajú ničím neobvyklým. Krajinárska fotografia sa v Škótsku očividne teší veľkej obľube. Niet divu.