Vizuálne možno pre mňa nie okamžite tak pôsobivá fotografia, ako minimálne niektoré iné od autorky, čo som letmo zahliadol, ale keď moment ostanem, akoby som presne vedel, prečo bola fotografia vytvorená.

Horizontálne rozvrstvenie, kde sa dá popredie podľa mňa správne okamžite opustiť, k oblohe, ktorá zapadá do obsahu a zároveň ma opticky usadí na horizonte, kde začínajú "stopy", každú jednu si možno pozrieť so záujmom archeológa. Sú z rovnakej kultúry, ale každú zanechal jedinec s trochu iným "osobným príbehom", v skupine, ktorá prechádzala a stále prechádza časom, starí, mladí, jeden už možno ďalej ani nemohol a ostal tak, ako práve bol a už bude, kým mu to tkanivo dovolí, vetvičku po vetvičke.

Možno malá, špekulatívne povedané, "nedokonalosť krajiny" smerom doprava (v postavení pásu stromov k oblohe), dáva obrazu nádych, že bol vytvorený s istotou, že nie je nutná dokonalá "geometria", aby tvary mohli rozprávať divákovi príbeh.

To sú dojmy nefotografa , ak ich autor fotografie neodmieta.

Děkuji za milý komentář :-)

Niet zač, rád.