Fotografia ku mne pristupuje ako k človeku, ktorého pozná. Pozýva ma do svojho vnútra, ako camera obscura svetlo. V úzkej línii, že by sa fotóny ako obrazy ranného detstva možno dali spočítať, a každý sa akoby očistí v tme, aby potom našiel svoje presné miesto v obraze na rozhraní sna a sveta. Zlatisté línie, koniec a začiatok pozemského svetla. Sneh ako médium pamäte detstva, ktorá má svoje zatemnené miesta, negatívny priestor duše, oblasť mimo vedomé ego a Ego ako mýtický Hrdina, postava, ktorá je v celkovej ríši duše iba žobrákom.

Línie ma vedú z popredia a dávajú mi možnosť zastaviť sa, všimnúť si nekonečno v pozadí a nado mnou, než urobím stopy nové (ktoré tu explicitne nie sú), ako ich robí dieťa, keď ho niečo zaujme, k stromu, kde pobudnem deň, noc, alebo storočie, už ako nie-ja...

Pre mňa, v mojom bode spoznávania fotografie, skvelý technický obraz, svetlo, tón, kompozícia, kde okrem iného strom zrkadlí a vyvažuje úvod cesty, tak, ako zem oblohu na opačných stranách, obraz ktorý je myšlienkovo otvorený smerom do hĺbky tým viac, čím menej mi explicitne ukazuje.

Vzhľadom na to, ako sa v kontexte tohoto webu bodujú iné fotografie, a tým myslím aj seba a aj svoje fotografie, je jasné, čo musím dať, keď sa najzákladnejšie, čisté esencie fotografie objavia v takejto "komornej", ale silnej konfigurácii. Človek až zabúda, že je to fotografia sveta tam vonku.