Stúpali sme potichu. Tma sa držala hôr ako stará vina. Sneh pod nohami neškrípal, skôr šepkal, akoby nás varoval. Na chrbte som niesol sklo a kov, on len dosku a odvahu.

Na hrebeni fúkal vietor, čo berie mená. Rozložil som statív, prsty ma neposlúchali. Dole ležalo more oblakov, studené a bez tváre. On sa postavil na hranu svahu. Nehovorili sme nič. Netreba.

Stlačil som spúšť. Odrazil sa. Tma sa začala lámať, ale ešte neustúpila. Jeho stopa rozrezala svah ako jazva.

Keď sa vrátil, obzor už bledol. Vedel som, že ten záber sa nebude volať podľa miesta ani podľa nás.

Bude sa volať: Od súmraku do úsvitu.