Som iba skúšač-cvakov, ale aj tak tak nejak tuším, že autor vedel, čo presne a v akých pomeroch veľkosti chce mať v zábere. Objektívom je to oproti "normálu" vlastne už isté telefoto, ale ale je tam akoby všetko, čo krajina môže mať, navyše dotyk dramatizujúceho svetelného efektu.

Celkovou svetelnou náladou je to ako vraví názov, ale harmonická pastorálnosť ostáva zachovaná. Keď v predstavivosti, ktorú obraz evokuje nakoniec príde tma, nie sme úplne sami v divočine, máme kam ísť. Kompozíciu vnímam vyváženú z mnohých aspektov, jednota v rôznosti. Juxtapozícia masívnych hôr k ľudskému, civilizačnému elementu, k "skrotenejšej" krajine. A voda, element, ktorý všetky tieto ríše ešte prepája a podtrhuje, z vrchu to robí obloha. Môj pohľad v jedinej vete: Než pohľadnica, skôr mandala pre naše západné duše.

Za seba vnímam aj rôzne ďalšie "vychytávky". Rozvrstvenie obrazu, kde napr. dve vrstvy hôr majú rezonančnú podobnosť (a rôznosť) a ich sedlá akoby viedli zrak od svetelného pásu na zemi do diaľky k oblohe, a tá diaľka v našej predstavivosti môže pokračovať ďalej a ďalej, k ďalšiemu svetlu, alebo temnote.

Básnicky, teda fantazijne, ma zaujíma, aký obraz by autor asi dokázal vytvoriť, keby tu mal vyslovene úlohu pracovať s ešte väčšou ohniskovou vzdialenosťou, keby musel urobiť ešte radikálnejší výber zo scény.

díky za obsáhlou teměř esej k fotografii. Moje pocity z tohoto místa, kam se rád vracím, jsi vystihl výborně. Myslím, že větší přiblížení scény bych už neviděl jako smysluplné už jen kvůli přílišmému zdůraznění civilizačních prvků. Možná za jiného světla by to stálo za to. Mám odsud více záběrů, tak třeba příště :)

Na taková místa jen vzpomínky, má to atmosféru

Pěkné místo ...