Cítim to tak, že kto neuzná, že autor bol práve na mieste s názvom Raj fotografa, tak s ním by som byť kamarát nechcel. Nechcel by som ho ani za nepriateľa. V talianskej renesancii sa nepriateľstvo študovalo a vyučovalo s rovnakou vážnosťou, ako dnes sociológia; verilo sa, že správny nepriateľ udržuje imagináciu v strehu a spája človeka s realitou.

Ani túto fotku nemusíme milovať, aby bola pôsobivá. Dávam tie monologické body, ale viem, že aj tak nemôžu k žiadnej fotke povedať niečo adekvátne.

Táto fotografia umožňuje multi-logický, polyteistický pohľad. Mohli by sme personifikovať sily, ktoré boli zachytené, alebo aj tie, ktoré ju tvorili. Ktorí bohovia/bohyne to boli. Hermes/Merkúr, Saturn, Eros s Afroditou, Dionýzos, Héra? Podľa názvu si fotograf uvedomoval, že to, čo chce vyjadriť, nie je usporiadanosť Apolónova.

A predsa, línie tento úžasný multi-pohľad zjednocujú: "řád z chasu" (Ilya Prigogine, Isabelle Stengers). Línie vlajok, abstraktných symbolov, pre ktoré sa ale aj vraždí, ktoré sa nádherne a harmonicky miešajú s vlajkami, ktoré nosia naše smrteľné telá, k objektu, ktorý ukazuje našu nestarnúcu každodennosť, s pozadím, ktoré sa snaží času odolávať z celých síl.

Neviem ako dlho fotograf pracoval na scéne a hľadal "vantage point". Nemám istotu, kde presne zo svojho pohľadu stál na spektre dokument—tvorivosť. Možno v strede, možno je všetko dobre tak.

jj....fotogenický místo. Jen špatně využitý potenciál. Minimálně to chtělo líp exponovat, pokud nejde jen o nevhodný postproces. Jinými slovy šedivka bez bílé a prádlo bez kresby