Za dedinou štyri vŕby stoja,
jedna z nich je určite tá moja,
ta ja chodím, keď sa zvečerí.
ta ja chodím, keď sa zvečerí.

Za dedinou rastú štyri vŕby,
vždy ta zájdem, keď ma jazyk svrbí,
iba jednej z nich sa zdôverím.

Tá to nikdy nevyzradí,
čo na srdci mám,
iba ona asi tuší,
čo sa deje v mojej duši,
keď sem chodievam.

Ak máš aj ty pochybností hŕbu,
tak si nájdi mlčanlivú vŕbu,
tak si nájde stromček bútľavý.

Za dedinou štyri vŕby kvitnú,
čo si počnem, ak tú moju vytnú,
kde sa mojej duši uľaví?
Filip, Lasica, Satinský