Stál som po kolená v studenej tráve a snažil sa upokojiť dych. Hviezdy nad hlavou žiarili chladne, bez útechy, a hmla sa plazila medzi skalami ako niečo živé. Krajina pôsobila prázdno a nehostinne.
Vtedy som ho zbadal.
Tmavá silueta na hrane kopca. Chvíľu stál, akoby načúval hlasu, ktorý ja počuť nedokážem. Potom sa rozbehol. Nie prudko, ale neúprosne – akoby zastavenie znamenalo koniec. V hľadáčiku sa zdal menší a vzdialenejší, než v skutočnosti bol.
Z jeho pohybu som cítil, že to nie je obyčajný beh. Hmla ho pomaly pohlcovala, obrys tela sa trhal na kúsky a noc ho prijímala bez odporu. Na okamih som mal mrazivý pocit, že sledujem niekoho, kto sem už dávno nepatrí.
Stisol som spúšť práve vo chvíli, keď sa takmer stratil...