Tato fotka by se mi líbila, ale chtělo to při komponování trochu více přemýšlet. Minimálně bych záběr posunula vzhůru.

jj

Kreatívne fotografie odsekávajú hlavy, nohy, ruky a znamená to drámu, že kus trupu tu ešte je, ale nohy či hlava sú už preč, pretože čas tak strašne beží.

Tu nám ostali dve krásne tvarované nohy; jedna je vo vode a jej tieň ide až na kamenný breh k tej druhej. Expozíciu alebo fokus táto fotografia možno nerieši. Oslobodzuje sa od práce kamery a oslobodzuje aj oko diváka. Optický fokus znamená mentálny fokus a tu viem ľahšie identifikovať oblasť úplne mimo fokus. Ale nie tak rýchlo. Fokus tu je, pre mňa, na nohe vo vode, ktorá vytvára ešte jednu, fantómovú nohu. Tá fantómová nás vedie späť k prvej a dokola. Nohy lavičky fungujúce ako ukazovátka na jin a jang, ako ich prepojenie, ako sám ten proces. Noha vo vode, akoby stála vo vzduchu, opretá o svoju fantómovú, tieňovú nohu, navyše vybalancovaná tou na zemi. Je to moment lavičky, keď nedokáže slúžiť sedeniu, ale snívaniu. Čo umocňuje rám kompozície: sediaca časť je "amputovaná", lavička stráca "schopnosť sedieť", ale jej fantómová noha jej umožňuje skoro až vzlietnuť.

Autor fotografie vie, že to nie je víťazná fotografia súťaže "Dovolenková fotografia roka" a predsa, nohy lavičky nás okrem vnútorného krúživého pohybu možno aj vytláčajú z rámu, sú branou, pozvánkou ísť von za vizuálno-myšlienkovým dobrodružstvom, ktoré nemusí byť exoticky ďaleko, ale môže byť priamo pod našimi vlastnými nohami.