Stojíte na kopci, hmla sa valí dolinou, občas pohltí aj Vás. Potom sa začne zapaľovať horizont a dychtivo čakáte na tú chvíľu, kvôli ktorej ste opustili pohodlie vlastnej postele a za tmy vystúpili hore na kopec. Z úst by sa žiadalo vypustiť 1000 slov šťastia, keď to zažívate, ale zostanete len v nemom úžase ticho stáť a sledujete ako sa postupne rodí nový deň.
Pohľad z Úboče na Hutách, na východ slnka nad Roháčmi.
Nemůžete komentovat. Nejste přihlášen(a).
Karol, Tvoje pocity znám a občas prožívám. Teď již spíš v rovině, třeba na mých oblíbených Mokrých lukách v Třeboni. Nebo u některého rybníka. A když se zadaří, tak je to velkolepé představení. Mám to hodně ráda. Pokaždé je to jinak krásné.
Souhlas,je to přesně jak popisuješ.Jen to vstávání je hodně o odhodlání.
bezva