Na posvätnú formulku La il-laha illa Allah Mohammed rasul Allah si musíme zvykať. Ale preto sme tu, v Sýrii, krajine, ktorú si našinec spája buď so súčasným izraelským konfliktom alebo opačne - s pradávnou históriou. Oprávnene, ale zrejme zabúda na ľudí samých...
Obrázky dokreslují atmosféru článku a jejich umístění
neodpovídá obsahu.
…pozn.redakce
Neľahké začiatky
 |
 |
Po prebdenej noci na budapeštianskom letisku a v lietadle nás víta Damask, pokladaný vďaka vykopávkam z 3. tisícročia p.n.l. za najstaršie permanentne obývané mesto na svete. Čaká nás tu príjemne chladivé ráno, avšak zapotíme sa už skôr, ako sa nás dotknú prvé lúče Slnka, a to pri hľadaní autobusu do centra, odkiaľ máme hneď naplánovanú cestu do starovekej Palmýry, „nevesty púšte“. Všetko sa nám nakoniec podarí, no nie je to vôbec ľahké, keďže po anglicky tu hovorí minimum ľudí a nápisy sú výlučne po arabsky. Nebyť dvoch chlapíkov, ktorým gestikuláciou vysvetľujeme, čo chceme, by to bolo ešte ťažšie. Hoci od Palmýry očakávame jeden z vrcholov cesty, žasneme nad jej majestátnosťou, ale ešte viac ľudoprázdnosťou. V priebehu niekoľkých hodín tu stretávame len piatich turistov, a aj to sú všetko Arabi. V Sýrii je totiž hlavná turistická sezóna v jarnom a jesennom období, keďže letné horúčavy sú – to môžeme potvrdiť – neznesiteľné. Pre miestneho „beduína“ sme tým pádom hádam jediným chlebodarcom v priebehu dňa a je preto natoľko trpezlivý so svojimi predajnými ponukami, že ho máme v pätách asi pol hodinu, až kým od neho niečo nekúpime, hoci za pätinu pôvodnej ceny.
 |
 |
 |
 |
Kde turistov nenájdete
Z Palmýry sa väčšina cestovateľov otáča opäť na západ, či už do Damasku alebo do Aleppa. Naše smerovanie však pokračuje k irackým hraniciam, konkrétne do mesta Deir ez Zur. Vládne tu príjemná atmosféra typicky arabského mesta, kde ani štýl obliekania nie je ešte natoľko poeurópštený. Ľudia nás tu na každom kroku s úsmevom zdravia, väčšinou slovíčkom „welcome!“, kým niektorí sa snažia ukázať, že ovládajú angličtinu a pýtajú sa „How are you?“. Keď tí, čo chcú vedieť, odkiaľ sme, počujú „Slovakia“, nepresvedčivo prikyvujú. Deti, vidiace možno prvý krát Európana, skáču od radosti, vykrikujú „yes!, yes!“ a podávajú nám ruku. Na druhej strane, stretávame tu aj všestranného intelektúala, ktorý si rozhovorom s nami rád pocvičí angličtinu. Chvíľu po tom, ako sa s nami rozlúči, ho stretávame ešte raz a dáva nám do ruky noviny Syria times, aby sme sa niečo dozvedeli o súčasnom dianí v jeho krajine. S pohostinnosťou sa stretávame aj v miestnom slušne upravenom múzeu, kde nás pre zmenu ponúkajú čerstvými čerešňami. Čo sa týka múzeí a pamiatok, zaujímavosťou sú ceny vstupného. Obyčajné vstupné stojí bežne 300 sýrskych libier, čo je asi 200 slovenských korún, kým študentské len 15. Tento markantný rozdiel však predajcovia kompenzujú tým, že študentom sa snažia nahovoriť neplatnosť ich ISIC karty. Vždy sa nám však podarí obhájiť si svoje právo.
 |
 |
Pozor na stravu
Ďalšou zastávkou našej cesty je druhé najväčšie mesto Sýrie, Aleppo alebo Haleb. Čaro tohto mesta si paradoxne vychutnávame až doma na Slovensku spätným pohľadom na fotografie, keďže sa nám v deň jeho prehliadky poriadne obracajú žalúdky z miestnej stravy a vody. Napriek tomu sa v horúčave vyštveráme na hradný kopec a vzhliadneme – alebo skôr nafotografujeme – ruiny citadely z 12. storočia ako aj celé rozľahlé mesto z výšav tejto pevnosti. V meste sa chaoticky motáme hlavným sukom, typickou arabskou obchodnou ulicou, a útočisko ako skutočnú oázu nachádzame v klimatizovanej mešite…
 |
 |
Pri sýrskom mori
Z Aleppa máme namierené do Lattakie, prímorského prístavného mesta vzdialeného asi 150km. Výnimočne využívame miestny vlak, ktorý nám zaťaží peňaženku ešte menej ako autobus. Od anglicky slabšie hovoriaceho predajcu lístkov sa dozvedáme, že náš spoj odchádza „3:15“ a na základe toho sa aj pripravujeme. Keď sa 2 minúty pred plánovaným odchodom dožadujeme vstupu na nástupište, kompetentní nás ubezpečujú, že máme čas: „Švaja, švaja…“ Vlak nakoniec odchádza presne „3:50“ a my si uvedomujeme, že takmer všetci Arabi, teda aspoň trochu hovoriaci po anglicky, majú popletené číslovky. Už predtým nás prekvapilo, keď sme mali za čosi platiť 80 libier, no pýtali len „osemnásť“.
 |
 |
Akokoľvek, do Lattakie sa dostávame bez problémov a po miernom blúdení nachádzame hotel rovnomerného mena. Napriek tomu, že mesto vzhliadol už roku 333 p.n.l. Alexander Veľký, história sa s geniom loci odtiaľto nadobro vytratila. Jedinou zachovanou pamiatkou je Tetraponticus, štvorstĺpie z rímskej doby ako pozostatok mestskej brány. Toto dnes moderné mesto je skôr charakteristické svojou hlučnosťou, bujarým životom a mierne európskejšími maniermi a oblečením.
Naopak, mesto Tartus, pôvodne Feníčanmi založené, je až prekvapivo tiché, takmer bez dopravy, obzvlášť v piatok, a to napriek tomu, že ide o druhý najväčší sýrsky prístav. Vhodné miesto na oddych potvrdzuje aj atmosféra miestneho parku, jediným rušivým momentom sú tu neodbytné deti predávajúce žuvačky „chiclets“. Miestna káva však za pokušenie a pár drobných určite stojí. Potenciálnemu návštevníkovi vrelo odporúčam necielené prechádzky nočným starým mestom. V tejto dennej dobe totiž najviac vychutnáte tajomnosť zachovaných hradieb či klenieb dnes už napoly zrútených budov, ktoré sa v priebehu doby stali súčasťou pristavaných objektov a celých uličiek.
 |
 |
Navštíviť Tartus a nenavštíviť pri tom neďaleký ostrov Arados (Arwad) by bolo hriechom. My sa tam za smiešnu sumu preplavíme lodným taxíkom a vychutnávame si plavbu s miestnymi. Už pri nej ide o neopakovateľný zážitok, nehovoriac o ostrove samom. Auta tu nenachádzame a onedlho zisťujeme, že ho tu vlastne ani nie je treba, keďže ostrov je rozmermi výnimočne malý, prejsť ho možno za dve hodinky. Ak však predsa zablúdite v labyrinte uličiek, niektorých len meter širokých, domáci vám radi pomôžu. Celý ostrov možno prejsť dokola aj po pobreží, kde sa vynímajú zvyšky opevnenia, pripomínajúce jeho zašlú slávu, ako i unikátnych obydlí, vrátane hammamu (kúpeľa), vybudovaných v skalách. Historicky významné sú ešte dva fortifikačné objekty, z ktorých v jednom sídli malé múzeum. Počas našej prítomnosti je z neznámych príčin zatvorené.
 |
 |
Tartus je spolu s Homsom hlavným východiskovým bodom pre návštevu zrejme najobdivuhodnejšieho križiackeho hradu na svete nazvanom Krak des Chaveliers (po arabsky Qala´at al-Hosn), ležiacom tesne pri libanonských hraniciach. Unikátnosť pevnosti spočíva predovšetkým v jeho schopnosti ostať po stáročia bez zdevastovania. V mnohých častiach hradu sa môžete i dnes cítiť bez rozdielu ako pred 800 rokmi. Hrad si skutočne zaslúži štatút jedného z hlavných sýrskych pútačov turistov, no nie menšej pozornosti je na základe mojej skúsenosti hodný hrad Salah ad-Din nazvaný podľa jedného z najväčších sýrskych hrdinov z 12. storočia.
 |
 |
Hneď ako ukončíme návštevu Kraku, už nás obskakujú taxikári a vodiči mikrobusov. Dohodneme sa na odvoze na diaľnicu, odkiaľ v takmer 40-stupňovej horúčave stopujeme. Netrvá to dlho a už sedíme v kamióne smerujúcemu priamo do Tartusu. Sympatický a veselý šofér nám rukami-nohami dáva najavo, aký je hrdý na svoju rodnú zem, a to nie ako prvý.
Hama a jej mlyny
Našou ďalšou zastávkou sa stáva mesto Hama so svojimi preslávenými noriami, vodnými mlynmi. Tie z nich, ktoré dosahujú priemer takmer 20 m, patria k najväčším na svete, pričom ich história siaha až do piateho storočia, hoci tie súčasné sú „len“ 700–800 rokov staré. Spolu s dobre zachovanými viaduktmi tvoria charakteristický a nezabudnuteľný kolorit mesta a v podstate to jediné, kvôli čomu sa ho oplatí navštíviť, keďže po jeho zbombardovaní roku 1982 zostalo z neho len torzo. Bývalá citadela nie je na tom lepšie, dnes ju pripomína už len niekoľko kameňov. Vrch, na ktorom stála, slúži ako miesto na piknik. Na potulkách mestom však opäť stretávame príjemných ľudí, vždy ochotných pomôcť.
 |
 |
Opäť Damask a okolie
Na záver našej cesty sa opäť dostávame do históriou presláveného Damasku a stretávame sa podľa dohody s naším hostiteľom, od ktorého sa z prvej ruky dozvedáme o detailoch sýrskej politiky, „dynastickom prezidentovi“, rovnako ako o ich vzťahu k Izraelu…
 |
 |
 |
V Damasku nemôžeme vynechať najveľkolepejšiu mešitu na svete, Ummajovskú mešitu, na mieste ktorej stála posvätná stavba už pred 5000 rokmi, Araméncami postavený chrám bohovi Hadadovi. Za rímskej doby sa tu vynímal chrám zasvätený Jupiterovi, neskôr kresťanská Bazilika sv. Jána Krstiteľa, ktorej časť bola roku 636 prestavaná na mešitu. Až začiatkom 8. storočia bol kresťanom odňatý aj zvyšok baziliky a došlo ku kompletnej a dlhotrvajúcej prestavbe na dekoráciami najbohatšiu stavbu moslimov. Hoci mnohé z pôvodného bolo zničené, aj dnes je mešita výnimočne pôsobivá, aj vďaka svojej živosti.
 |
 |
V starom meste, na jeho severozápadnej strane možno vzhliadnuť zachovanú citadelu, donedávna slúžiacu ako väzenie, počas našej prítomnosti ako koncertný areál. Dnešná stavba z 13. storočia stojí na mieste bývalej rímskej pevnosti. Z rovnakej doby vidieť v meste i dnes hradby a viacero vstupných brán.
 |
 |
Damask by nebol Damaskom bez svojich sukov. Ten najväčší, vedúci priamo k srdcu starého mesta, sa volá al-Hamidiyya podľa otomanského sultána Hamida druhého. My si tu nenechávame ujsť ani populárnu zmrzlinu u Behdacha.
 |
 |
Metropola Sýrie je tiež vhodným východiskovým bodom pre ďalšie zaujímavé miesta, ako je napríklad Maalula. Ide o kresťanskú dedinu na úpätí pohoria Antilibanonu a jedno z posledných miest, kde sa hovorí jazykom Ježiša Krista, starou araménčinou. Po dohovore s miestnymi si ho vypočujeme na vlastné uši. Okolitú krajinu si vychutnávame aj z vtáčej perspektívy po relatívne náročnom výstupe do výšky približne 1500m.n.m. Extrémnu horúčavu zmierňuje silný vietor.
Ďalší a posledný výlet z Damasku je napriek všetkému ešte fascinujúcejší. Bez pomoci nášho hostiteľa by sa nám to však asi ťažko podarilo. Rozhodli sme sa totiž navštíviť zónu, do ktorej je vstup bez povolenia nemožný. Úrady v Damasku nám tak berú pol dňa. Konečne sa však dostávame do Quneitry, mŕtveho mesta, kde už okrem jedinej žijúcej rodiny stretneme len vojakov. Ruiny mešity, kostola, nemocnice či ostatných budov pripomínajú strašný rok 1973, kedy izraelské vojská skoncovali s týmto mestom na hraniciach Golanských výšin, i dnes Izraelom okupovaných. Sprievodca nám zakazuje fotografovať vojakov ako aj okupované územie. Po hodinovej prehliadke zdevastovaného mesta, kde už z hrôzy ani cvrčka cvrlikať nepočujeme, sa nás sprievodca pýta, čo si myslíme o Izraelitoch…