FotoVýstava – Juraj Macko

Ahoj Juraji, úvodem nemohu vynechat obvyklý úvodní “dotazník“, řekni nám tedy prosím něco o sobě – o tom, kolik je ti let, kde bydlíš, čím se živíš a tak podobně …

Narodil som sa v roku 1967 v malej dedinke Horovce na strednom Považí kde som rástol prvých 9 rokov svojho života. V roku 1976 sme sa presťahovali do města Dubnica nad Váhom kde žijem a pracujem dodnes. Moja pracovná kariéra bola pestrá – začínal som jako kovací žeriavnik na kováčni, po odkrútení vojny v roku 1990 som nastúpil do jedného z prvých výpočtových stredísk založených na PCčkovej báze na Slovensku. Vybudovali sme vtedy sieť z päťdesiatich pécéčiek a 25 MHz stroj s procesorom 386 bol vtedy vrchol techniky ktorú sme spravovali. Neskôr som pracoval niekoľko rokov ako šéf produkcie v reklamnej agentúre a od roku 1996 som spoločníkom v eseročke ktorá je zameraná na výpočtovú a digitálnu techniku. Mal som tak šťastie byť pri nástupe digitálnej techniky a taktiež internetu. Som druhýkrát šťastne ženatý, z prvého manželstva mám krásnu, osemnásťročnú dcéru so všetkým čo k tomu súvisí :-). Dnes všetky moje výlety absolvuje so mnou moja manželka Mirka, ktorá ma mnohokrát na prítomnosť niečoho zaujímavého upozorní skôr ako to stihnem zaregistrovať ja sám.

A co fotografování, jak jsi se k němu vlastně dostal? 

Môj otec ktorý je mojim vzorom od mojich dvanástich rokov hodne cestoval po svete. Keď som mal trinásť, objavil sa u nás prvý fotoaparát Praktica MTL 3. Keď otec cestova v roku 1981 do Vietnamu, jeden c cestovných príkazov znel – „Odfoť mi tam nejaké motýle“. Prvé čo som odfotil ja boli motýle u mojej babičky. Potom samozrejme fotenie rodiny, gympel kde som bol triednym fotografom a všetko okolo dospievania. Prvú svatbu som fotil keď som mal 16 rokov a ženil sa mi brat. Na strednej škole som napísal dve študetské práce – jednu o motýľoch Ilavskej kotliny a druhú o skamenelinách v okolí Dubnice nad Váhom. Obidve boli doplnené množstvom fotografií z vlastnej dielne. U rodičov v pivnici odpočíva celé vybavenie tmavej komory, mokrý čiernobiely proces ma bavil a nedávno som uvažoval či by nestálo za to oprášiť znovu Praktiku a zamazať si prsty trochu od vývojky. Času je ale málo a tak stále vyhráva digitál. K veľmi aktívnemu foteniu som sa po nepravidelných pauzách vrátil v roku 1999. Od roku 2005 som členom Slovenského zväzu fotografov.

Proč právě specializace na hmyz a na vážky? Já sám vážky taky fotím (do tvých kvalit mám ale ještě hodně daleko) a tak samozřejmě tuším, chtěl bych ale tuto oblast přiblížit také našim čtenářům. 

Na dedine kde sme mali Váh za humnami som sa s hmyzom ako malý chlapec stretával denne „in situ“. Všetko čo sa mi podarilo chytiť som samozrejme nosil domov a tak nám pod pohármi bzučali rôzne muchy, motýle a samozrejme vážky. Po dôkladnom preštudovaní som ich väčšinou pustil. Po presťahovaní do Dubnice som sa v krúžku mladých prírodovedcov naučil hmyz, hlavne motýle i preparovať a tak začala vznikať moja prvá zbierka. Keď sa narodila dcéra, prechádzky za lovom sa stali poznávacími a potom sme motýle už nechodili chytať, ale ako vravievala ona – púšťať. Motýlika sme chytili do sieťky, prezreli sme si ho a ona ho potom pustila. Mala z toho obrovskú radosť. Ale „collector“ sa v mužovi nezaprie a tak som začal hmyz fotiť s tým, že k usmrcovaniu som sa už nikdy nevrátil. Okrem toho vážky sú absolútne fascinujúci hmyz – zaujíma ma o nich všetko od prvohornej karbónskej Meganeury až po dnešné exotické druhy z celého sveta. Vážky sú pre mňa stálou inšpiráciou – dokážem sa k tým istým druhom vracať stále znova a znova.

Jak jsi ale získal tolik různých druhů do své sbírky? Jak už jsem řekl, tak se vážkám taky věnuji ale některé druhy, které jsem viděl v tvém profilu jsem ještě ani nikdy neviděl. Cestuješ snad za nimi do vybraných lokalit, kde se méně obvyklé druhy vyskytují? 

Tu sa trošku rozpíšem. Na priestore 50×80 metrov pri našich miestnych jazerách som napočítal zhruba 15 druhov vážok. Je to teda o znalosti miesta a o trpezlivosti „vydolovať“ z tohto miesta čo sa dá. Nejde len o plochu, ale samozrejme i o čas – v priebehu roka sa na tom istom mieste objavujú rôzne druhy, a tak sa treba na to isté miesto vrátiť viackrát a byť ostražitý, pozorný a samozrejme trpezlivý. Najvácnejším druhom ktorý sa mi podarilo doteraz fotiť je najväčšia slovenská vážka Cordulegaster annulatus ktorú si môžete pozrieť u mňa na webe, a musím povedať že fotenie na mokrinke o rozlohe zhruba 40m2 kde sa naraz liahlo asi 10 jedincov bolo ohromným zážitkom. Bolo to v národnom parku Malá Fatra a bol som pre turistov väčšou atrakciou ako samotné vážky. Fotograf vážok musí byť neustále v strehu – niekedy sa dlho hľadaný druh objaví na najneočakávanejšom mieste, napríklad priletí priamo do mesta. Za vzácnejšími druhmi naozaj cestujem a doteraz som mal to šťastie že tam kde som si určitý druh vytipoval som ho nakoniec naozaj našiel. Spomeniem napríklad Súľovské skaly kde som predpokladal výskyt vážky Cordulegaster boltonii – pri tretej návšteve sme s manželkou narazili naozaj na parádne miesto uprostred hôr kde ich poletovalo skoro desať. Pri fotení sa snažím nezasahovať im „do života“ a tak môžem hrdo prehlásiť že pri doterajšom snažení „nebola usmrtená ani zranená ani jedna vážka“. Na tomto mieste musím spomenúť záslužný počin ochrancov prírody z Vlašimi, bez ich publikácií venovaných vážkam by som bol stratený a doteraz som sa zvlášť u malých druhov šidielok často zmýlil. To určovanie je samo osebe naozaj mágia a častokrát bez toho aby sa vážka odchytila a podržala v ruke skoro nemožné.