Všetko, čo potrebujete vedieť o panorámach

2.1.1 Pano hlavy a paralaxa

Eliminovanie paralaxy nám umožňujú rôzne (nie práve najlacnejšie) panoramatické statívové hlavy, ktoré vysadia fotoaparát dostatočne mimo osi otáčania. Tie sú robené s veľkou presnosťou a vcelku peknými možnosťami pozíciovania tak, aby boli vhodné na rôzne kombinácie fotoaparátov a objektívov. Ceny sa však pohybujú od 74 libier za plastový Panosaurus až niekde po 596 libier za 360precision hlavu. Preto odporúčam si také niečo vyrobiť na kolene doma. Bude to oveľa lacnejšie a službu to urobí rovnakú. Dokonca sa dajú podrobné návody nájsť aj na internete.

Moja doma vyrobená pano hlava a Nikon D200 + AF-S Nikkor 17–35/f2.8 ED-IF

Bod otáčania sa už potom dá skusmo určiť posúvaním fotoaparátu a sledovaním toho, ako sa paralaxa zmenšuje alebo zväčšuje. Pri troche trpezlivosti máme tento bod určený za pár minút takmer dokonale.

Komerčné pano hlavy:

Panosaurus, Nodal Ninja (NN3, NN5), 3Sixty, 360Precision, Kaidan, Manfrotto 303SPH

Doma vyrobené pano hlavy:

http://www.tawbaware.com/maxlyons
http://www.chem.uky.edu/…eople/Parkin
 http://www.peterloud.co.uk

2.2 Panta Rei

Čas plynie a pri panorámach to platí obzvlášť . Čím dlhší objektív použijeme, tým musíme urobiť viac záberov, aby sme pokryli taký istý uhol zo scény (tým mám na mysli to, že pri fotení na 17mm objektív musíme urobiť viac ako 40 fotiek na plnú planétku, pričom rybie oko dokáže to isté pokryť na 7 záberov).

Ešte horšie je to v prípade, keď fotografujeme viac radov nad sebou. Vtedy je rozdiel medzi prvým a posledným záberom priamo závislý od expozičného času a šikovnosti fotografa.

Špeciálne pre potreby tohto článku som vytvoril panorámu košického Dómu Sv. Alžbety, na ktorej si ukážeme nielen rôzne neduhy svetelných podmienok, s ktorými fotograf zápasí, ale aj to, ako sa vyrába pravá nefalšovaná panoramatická planétka.

Dóm Sv. Alžbety v Košiciach vyfotený ako plná 360×180 stupnová panoráma.

Uvedieme si hneď prvý príklad: Táto panoráma katedrály sa skladá zo 43 záberov (presnejšie 48, ale 5 z nich sú prekryvy totálne navyše a zbytočné). Každý jeden záber bol fotený časom 1/40. Aj keby sme hneď zarátali čas na posunutie panoramatickej hlavy do ďalšej polohy v priemere iba 2 sekundy, vyjde nám celkový čas, potrebný na samotné fotografovanie, viac ako minúta. Samozrejme, realita je iná a často musíme medzi jednotlivými expozíciami počkať, kým sa presunú ľudia zo záberu, čo celkový čas na tvorbu panorámy ešte viac predĺži.

2.2.1 Zmena svetla

Pri pozornejšom pohľade na rozkúskovanú panorámu katedrály si môžeme všimnúť výrazné farebné rozdiely medzi jednotlivými poschodiami. Asi najmarkantnejší je ružový a žltý nádych stropu hlavnej lode priamo nad centrálnym oltárom – prvý a druhý rad panorámy v strede, ako aj podobný farebný rozdiel v ľavej bočnej lodi. V tomto prípade zašlo slnko za oblak, čo výrazne zmenilo teplotu svetla. Ľudské oko sa veľmi rýchlo prispôsobuje podmienkam okolia, a preto si takúto drobnosť nevšimneme. Problém si uvedomíme až pri porovnávaní záberov na počítači. Riešenie nejestvuje, lebo ani manuálne nastavenie hodnoty Kelvinov nič nerieši. Našťastie, každý lepší software tieto rozdiely medzi fotkami dokáže odstrániť a použiť nielen vyváženie bielej, ale aj minimalizovať výrazné expozičné nedostatky, ktoré sú vždy očividné medzi tmavými spodnými časťami panorám a presvetlenými oblasťami na oblohe. Inštalácia programu Hugin prichádza už priamo s prídavným Enblendom, ktorý počas finalizácie panorámy vyrovnáva nedostatky na fotografiách v zmysle farieb a expozície a zásadne tak redukuje vznikajúce prechody.

2.2.1.1 Zmena expozičných podmienok -MANUÁLNY režim

Tým, že pokrývame oveľa väčší uhol záberu ako pri jedinej panoráme, vystavujeme sa problémom expozície. Už aj pri fotografiách, kde sa nachádza obloha, si nemôžeme vyberať . Automatika fotoaparátu sa snaží vyvážiť záber, aby bol ako tak použiteľný. Pri fotografovaní panorám nám takéto nastavenie veľmi uškodí. Ak by sme totiž exponovali každý záber podľa jeho špecifických požiadaviek, rozdiely medzi fotografiami v celej mozaike by boli príliš veľké a na panoráme by sme okamžite zbadali spoje. Preto je dobré zvoliť si jedno vyvážené miesto zo scény, podľa ktorého nastavíme expozíciu pre všetky fotografie, a tie potom exponujeme v manuálnom režime M, čím si zabezpečíme, že sa nám nastavenie nezmení. Často je však problematické spoločné hodnoty a všetko záleží od okolností. Na príklade katedrály môžeme stále vidieť vitrážované okná a tiež prekreslenie detailov v tmavých častiach gotických stĺpov. To všetko iba vďaka zamračenému počasiu, ktoré poskytlo dostatok difúzneho (rozptýleného) svetla. Použitím soft režimu fotenia, ktorý znižuje kontrast, sa dá dynamický rozsah čipu potiahnuť na maximum. Počas záverečných úprav treba fotografiu dostať do normálu a vytiahnuť z nej tiene, aby pôsobila realisticky. Tu už však záleží iba na chuti a šikovnosti každého fotografa.

Túto kapitolu si môžeme zhrnúť do jednej vety: Panorámu fotografujeme v manuálnom režime, pričom si expozíciu nastavíme podľa najsvetlejšieho miesta, ktoré chceme mať ešte prekreslené.

2.2.2 Duchovia

Čas však hrá v náš neprospech ešte v jednom prípade, a to, keď máme na scéne pohyblivé objekty. Obzvlášť pri fotení panorámy s ľuďmi alebo dopravnými prostriedkami v zábere sa vystavujeme riziku, že po zlepení uvidíme duchov. Tým, že osoba je na jednej fotografii, avšak na druhej, s ktorou sa prekrýva, už nie je, nám program počas lepenia nevie určiť, ktoré pixely vynechať a ktoré zas nie. Ešte horšie je, ak máme jednu osobu na panoráme viackrát (ako vidno na ukážke). Najviac si to všimneme pri fotografovaní pamiatok a iných podobných preturistovaných objektoch, kde sa hemží množstvo potenciálnych duchov. Počas vytvárania panorámy z košickej katedrály bolo treba počkať medzi niektorými zábermi aj minútu či dve, kým sa náhodní okoloidúci ráčili presunúť .

Ako sa vyhnúť duchom na výsledku je veľmi jednoduché. Treba si dať pri fotení pozor a vynechať pohyblivé objekty z každého jedného záberu. Ak to však možnosti nedovoľujú, obávam sa, že neostáva nič iné, ako po finálnom spojení celej panorámy použiť klonovanie a ručne panorámu vyšperkovať (pozdravujem týmto Igora :), aby takéto drobné vady nenarušili reálnosť výsledku. Tu už dochádzame k výhode širokouhlého objektívu. Ak fotíme na rybie oko na výšku a pokryjeme veľkú časť scény naraz – tým sa myslí to, že na 7 záberov rybím okom vyfotíme všetko, 360×180 stupňov (ako sme už vyššie spomínali – plnú malú planétku), máme oveľa väčšiu šancu vyhnúť sa takýmto problémom. S trochou trpezlivosti to však ide rovnako dobre aj so setovým objektívom, takže nemusíme hneď kupovať nové sklo.

Zlomy sú dan za fotenie architektúry z ruky.