Sýria – nehostinná krajina pohostinných ľudí

Hama a jej mlyny

Našou ďalšou zastávkou sa stáva mesto Hama so svojimi preslávenými noriami, vodnými mlynmi. Tie z nich, ktoré dosahujú priemer takmer 20 m, patria k najväčším na svete, pričom ich história siaha až do piateho storočia, hoci tie súčasné sú „len“ 700–800 rokov staré. Spolu s dobre zachovanými viaduktmi tvoria charakteristický a nezabudnuteľný kolorit mesta a v podstate to jediné, kvôli čomu sa ho oplatí navštíviť, keďže po jeho zbombardovaní roku 1982 zostalo z neho len torzo. Bývalá citadela nie je na tom lepšie, dnes ju pripomína už len niekoľko kameňov. Vrch, na ktorom stála, slúži ako miesto na piknik. Na potulkách mestom však opäť stretávame príjemných ľudí, vždy ochotných pomôcť.

Opäť Damask a okolie

Na záver našej cesty sa opäť dostávame do históriou presláveného Damasku a stretávame sa podľa dohody s naším hostiteľom, od ktorého sa z prvej ruky dozvedáme o detailoch sýrskej politiky, „dynastickom prezidentovi“, rovnako ako o ich vzťahu k Izraelu…

V Damasku nemôžeme vynechať najveľkolepejšiu mešitu na svete, Ummajovskú mešitu, na mieste ktorej stála posvätná stavba už pred 5000 rokmi, Araméncami postavený chrám bohovi Hadadovi. Za rímskej doby sa tu vynímal chrám zasvätený Jupiterovi, neskôr kresťanská Bazilika sv. Jána Krstiteľa, ktorej časť bola roku 636 prestavaná na mešitu. Až začiatkom 8. storočia bol kresťanom odňatý aj zvyšok baziliky a došlo ku kompletnej a dlhotrvajúcej prestavbe na dekoráciami najbohatšiu stavbu moslimov. Hoci mnohé z pôvodného bolo zničené, aj dnes je mešita výnimočne pôsobivá, aj vďaka svojej živosti.

V starom meste, na jeho severozápadnej strane možno vzhliadnuť zachovanú citadelu, donedávna slúžiacu ako väzenie, počas našej prítomnosti ako koncertný areál. Dnešná stavba z 13. storočia stojí na mieste bývalej rímskej pevnosti. Z rovnakej doby vidieť v meste i dnes hradby a viacero vstupných brán.

Damask by nebol Damaskom bez svojich sukov. Ten najväčší, vedúci priamo k srdcu starého mesta, sa volá al-Hamidiyya podľa otomanského sultána Hamida druhého. My si tu nenechávame ujsť ani populárnu zmrzlinu u Behdacha.

Metropola Sýrie je tiež vhodným východiskovým bodom pre ďalšie zaujímavé miesta, ako je napríklad Maalula. Ide o kresťanskú dedinu na úpätí pohoria Antilibanonu a jedno z posledných miest, kde sa hovorí jazykom Ježiša Krista, starou araménčinou. Po dohovore s miestnymi si ho vypočujeme na vlastné uši. Okolitú krajinu si vychutnávame aj z vtáčej perspektívy po relatívne náročnom výstupe do výšky približne 1500m.n.m. Extrémnu horúčavu zmierňuje silný vietor.

Ďalší a posledný výlet z Damasku je napriek všetkému ešte fascinujúcejší. Bez pomoci nášho hostiteľa by sa nám to však asi ťažko podarilo. Rozhodli sme sa totiž navštíviť zónu, do ktorej je vstup bez povolenia nemožný. Úrady v Damasku nám tak berú pol dňa. Konečne sa však dostávame do Quneitry, mŕtveho mesta, kde už okrem jedinej žijúcej rodiny stretneme len vojakov. Ruiny mešity, kostola, nemocnice či ostatných budov pripomínajú strašný rok 1973, kedy izraelské vojská skoncovali s týmto mestom na hraniciach Golanských výšin, i dnes Izraelom okupovaných. Sprievodca nám zakazuje fotografovať vojakov ako aj okupované územie. Po hodinovej prehliadke zdevastovaného mesta, kde už z hrôzy ani cvrčka cvrlikať nepočujeme, sa nás sprievodca pýta, čo si myslíme o Izraelitoch…

Peter Chrenka